Láska alebo vášeň? ✔️

Objatie

Prešlo pár dní a skoro každý jeden som trávila s Lisou. Vždy keď som bola s ňou, cítila som sa voľná. Na nič som nemyslela, len som si užívala tie chvíle s ňou. Nič medzi nami nebolo. Len sme spolu chodili na prechádzky, spievali sme alebo tancovali, jedli, pozerali filmy a rôzne veci. A to ma robilo naozaj šťastnou. Ale hneď ako som sa s ňou rozlúčila, tak moje myšlienky zablúdili k Jennie. Asi nikdy na ňu nezabudnem. Je to vôbec možné? Prestať myslieť na niekoho kto znamenal vo vašom živote tak veľa? Nemyslieť na tie pekné veci čo sa udiali?
Áno viem, všetko je to iba kvôli mne. Ja som to pokazila. Keby som vtedy neurobila chybu. Ale nemôžem stále myslieť na to. Všetci robíme chyby. Aj Jennie. Ona sa zmenila tiež a teraz to ľutuje. Poznám jej pocity, ale ako jej môžem odpustiť? Alebo otázka skôr znie, mám jej odpustiť? Keď sa k sebe vrátime dokážeme sa správať tak ako pred tým? Budeme sa robiť, že nič z toho sa nestalo? Alebo budeme na to stále spomínať?
Prečo je to také ťažké? Prečo?

_______________________________________________

,,Ahoj." pozdravila ma Lisa a objala ma, keď som vošla do triedy.
,,Ahoj." s úsmevom som ju objala a sadla som si do lavice vedľa Jennie, ktorá tam už sedela a čítala si nejakú knihu. Nikdy neviem či ju mám pozdraviť alebo nie. Srdce mi hovorí: "Áno, pozdrav ju ty krava." Ale zase hlava hovorí "Nie!"
,,Dnes si pozrieme ten nový film, ktorý som ti spomínala. U teba ako vždy?" spýtala sa ma Lisa a usmiala sa.
,,Ohh áno, kľudne. Len musím najprv s mamou ísť na nákup. Ale napíšem ti a dám ti vedieť keď budem doma." chytila som ju za ruku a pozrela som jej do očí.
,,Jasné, v poriadku. Budem nedočkavo čakať na správu." zasmiala sa. A ja som sa musela zasmiať tiež.
Keď začala hodina, odišla do svojej lavice a ja som si nervôzne chytila prameň vlasov do rúk a točila som si ho okolo prstu.
,,S Lisou ste si naozaj blízke, však?" spýtala sa Jennie, no stále pozerala do knihy.
,,Uhm.. no.. Áno." nevedela som čo jej mám ja to povedať.
,,Takže ju miluješ?" pozrela sa na mňa a ja som pozrela na ňu na chvíľu.
Táto otázka ma zaskočila a nevedela som čo jej mám odpovedať. Nachvíľu som ani nedýchala. Prečo sa ma to pýta? Toto som nečakala. Nie od nej. Už už som chcela niečo povedať, aj keď neviem čo. No vošla učiteľka do triedy a ja som sa radšej začala venovať hodine a neodpovedala som. Jennie si povzdychla, odložila knihu a už sa na mňa nepozrela.

Keď skončili všetky hodiny a všetci odišli, rozlúčila som sa s Lisou a išla som si už zaniesť veci do skrinky. Už som chcela odísť, keď som zistila, že potrebujem ísť na WC. Tak som išla na to najbliežšie a ako som otvorila dvere, tak som započula plač.
,,Je tu niekto?" spýtala som sa nahlas a vošla som dnu.
Nikto neodpovedal, no počula som vzliky. Z pod umývadla trčali nohy a tak som pristúpila bližšie a čupla som si. Pozrela som pod umývadlo a zbadala som tam Jennie. To ona tam plakala. V tom momente mi jej bolo strašne ľúto a vôbec som nerozmýšľala a okamžite bez slov som ju objala. Vôbec neviem prečo, no cítila som, že to potrebuje. A vlastne.. ja som presne toto potrebovala tiež. Byť v jej objatí. Síce som mala celé rameno mokré od jej sĺz, no o to viac som ju objala a a začala som ju hladiť po vlasoh a po chrbte. Nezmohla som sa na žiadne slová. Jednoducho som ju len držala v objatí.