Up to the stars

XII.

*Patrick*

Všetci chalani zo striedačky preskočia mantinel a v jednom veľkom zhluku obklopia Reyllyho. Ja takisto. Možno som sa nestal hrdinom zápasu, ale vyhrali sme. A to je ten najúžasnejší pocit.

Vyobjímame sa a potom si podáme ruku so súpermi, ktorí sú očividne prekvapení, že sme ich nakoniec dokázali poraziť.

Keď zamierim k striedačke, vidím Jennu ako sa s úsmevom opiera o mantinel. Vtedy schladne môj úsmev. Na moment som zabudol, že sme rozhádaní. Tak veľmi by som ju chcel od radosti vyobjímať. Vyhrali sme!!

Dokorčulujem až k striedačke a tam ma tréner chytí za plece. „Dobrá práca, Patrick." prvýkrát vysloví moje meno a zazdá sa mi, že sa mu zdvihne jeden kútik úst v úsmeve. Neubránim sa a aj mne sa po tvári rozleje hrdý úsmev.

Cítim sa skvele, nakoniec možno predsa len budem hrdinom. Inak by sa tréner neobťažoval spomenúť si na moje meno, no nie? „Ďakujem, tréner. Mohli by ste mi za to odpustiť behanie na hrádzi." pokúsim šťastie so zubatým úsmevom. „Behať budeš či sa ti to páči alebo nie, takže sa láskavo schlaď, Wayland." pretočí očami a zdôrazní moje priezvisko. A všetko je po starom.

Zasmejem sa a rezignovane zdvihnem ruky. Potom sa zvalím sa na lavičku, zložiac si prilbu z hlavy. Siahnem po fľaši s vodou, keď na mňa dopadne tieň. Viem kto predo mnou stojí bez toho, aby som sa na ňu pozrel.

„Počúvaj... ak sa chceš hrať na urazeného, dobre. Nemienim sa ti doprosovať... len chcem aby si vedel, že svojho činu ľutujem... a taktiež... že si ma príjemne prekvapil... vzdal si sa hrdinstva, pre výhru svojho tímu. Nečakala som to." povie a cítim na sebe jej pohlad.

Odfrknem si. „Je to môj tím, je jasné, že je pre mňa dôležitejší než osobný úspech." poviem akoby to bola samozrejmosť a v duchu sa fackám za to moje váhanie na ľade. „Samozrejme. Viem." povie potichu a zhlboka sa nadýchne.

Konečne na ňu pozriem - v očiach jej vidím ospravedlnenie. „Ešte niečo?" spýtam sa drsnejšie než som plánoval. Nechcem byť hnusný, ale taktiež sa mi nesmie dostať pod kožu.

„Nie... vlastne hej... ten zajtrajší tréning... platí. Keď budeš chcieť, príď... Pochopím, ak budeš na mňa naštvaný a budeš doma trucovať. To je všetko..." stisne pery a potom pomaly odkráča.

Trucovať? Ja netrucujem! Len som... naštvaný! Vzdychnem si. Vidím to tak, že mi nezostáva nič iné, len prísť. Predsa len - je to pre moje zlepšenie. Nejdem tam kvôli nej.

„Hej chlapi, padajte do šatní, pozývam vás na obed." zakričí tréner a naše mužstvo vydá jeden obrovský, zborový rev. Pousmejem sa - som rád, že patrím do tohto tímu...

***

Všade je tma, chodník osvetľujú len pouličné lampy, vrhajúce na zem oranžové kužele svetla. Z úst mi vychádza para, teplota je zrejme niečo pod nulou. Už z diaľky vidím vysvietenú halu štadiónu.

Rozmýšľam, či ma tam Jenna čaká. Zatnem ruky v päste, cítim ako mi začínajú mravčať od zimy. Prejdem posledný úsek tmy a ocitnem sa pred hlavnými dverami zimného štadiónu. Už dlho som nimi nevošiel ani nevyšiel. Zväčša používam vchod zo šatne.

Zaváham a potom sa opriem do dverí, ktoré sa hladko otvoria. Popravím si tašku s výstrojou a vykročím cez vstupnú halu k ľadovej ploche. Pootvorím dvere a ovanie ma studený vzduch s čiastočkami ľadu. Zhlboka sa nadýchnem - vôňa domova.

Vtom ju uvidím - robí koliečka na lade s takou ľahkosťou a sebaistotou ako vždy. Očarí ma presne ako vtedy, čo som ju zazrel prvýkrát.

Strhnem sa a potrasiem hlavou - nie, nepustím si ju do hlavy. Veď je to len dievča, akých sú tisíce. Spravím niekoľko krokov smerom k mantinelu s plexisklom a pozorujem ju, kým si ma sama nevšimne.