Up to the stars

XXIX.

*Patrick*

Tomas zatrúbi a ja sa myknem. "Si normálny? Je šesť hodín ráno! Čo keď zobudíš jej otca??" pozriem na vyškereného Thomasa za volantom, a on len pokrčí plecami. "To sa ho ani trochu nebojíš?" spýtam sa nechápavo.

"Narozdiel od teba, ma má jej otec rád. Teda... Pozná ma. Veď som s ňou v podstate vyrastal. Takže nie, nebojím sa." pokrčí plecami a pozrie na mňa v spätnom zrkadle. Keďže sedadlo spolujazdca vyhradil pre Amandu - vraj aby sme mali my s Jennou vzadu súkromie, čomu aj tak neverím - sedím za ním, jak najväčší čurák.

Po necelých piatich minútach sa dvere na Jenninom dome otvoria a čo ma prekvapí, vyjde z nich nielen Jenna, ale aj Amanda. Obe majú na tvárach úsmev aj v tejto rannej hodine. Otvorím Jenne dvere, keď podídu bližšie. Amanda na mňa na zadnom sedadle hodí prekvapený pohľad a jej úsmev schladne - ihneď sa dovtípila, čo sme na ňu našili.

"Neboj sa, Tomas ťa nekusne. Nakŕmil som ho." pokúsim sa o žart, keď Am zostane váhavo stáť pri aute. Jenna sa zatiaľ usadí vedľa mňa a pobozká ma na líce. "Tak, sme všetci?" spýta sa na kontrolu Thomas a popraví si spätné zrkadlo. "Vyzerá to tak." prikývne Jenna a oprie si hlavu o moje plece. "Všetko máme?"

"Áno, ale hlavne aby si ty mal lístky." odvetím mu. "To sa báť nemusíš." naštartuje a my sa odlepíme od obrubníka. V aute zavládne neprirodzené ticho. Neviem, či bol zrovna dobrý nápad nechať sedieť Amandu vpredu. Nemienim byť celou dlhou cestou v tomto trápnom mlčaní. A akoby ma Thomas vyslišal, zapne rádio. To aspoň trochu zmierni nepríjemnú situáciu.

Opriem si hlavu o Jennine temeno a ospalo zívnem. Nebolo by na škodu ešte si trochu zdriemnuť...

***

"Pat, zlato, vstávaj." prederie sa ku mne cez clonu spánku Jennin hlas. "Už sme na mieste." Pomrvím sa a rozospato otvorím oči. Stojíme, motor auta je už vypnutý. "Koľko... koľko je hodín?" pretriem si rukou tvár. "Takmer poludnie. Je čas sa ísť najesť. Poď." usmeje sa Jenna a otvorí dvere.

Zazívam a povystieram sa, ako mi to malý priestor auta dovolí. Vytrepem sa von a neďaleko auta uvidím Thomasa s Amandou, ako spolu klábosia s kávou v ruke. Nadvihnem prekvapene obočie. "Už sa spolu normálne rozprávajú?"

"Hej. Konečne. Asi dve hodiny boli ticho, kým padlo prvé slovo. Máš šťastie že si to prespal." prepletie si so mnou prsty. "Ty si bola celú dobu hore?" spýtavo na ňu pozriem, kým kráčame k tým dvom. "Uhm. Síce sa mi zavierali oči, ale akosi som nevedela zaspať." pokrčí plecami.

"Tak? Kam ideme? Som hladný ako vlk." otočí sa na nás Thomas. "To je jedno. Hlavne sa už pohnime." odvetí Jenna. "Možno by sme si mohli dať obed v tejto kaviarni. Káva je odtiaľ dobrá." navrhne Amanda. Vymeníme si súhlasné pohľady a pohneme sa vpred.

***

"Ak si vy dvaja myslíte, že sa budete celý zápas na seba lepiť a olizovať sa, tak to ste na omyle. Nemienim sa na vás dívať." ozve sa Amanda, keď si už po milióntykrát vymeníme s Jennou bozk. "A ani ja nie. Mali by ste sedieť čo najďalej od seba." pridá sa Thomas. Uchechtnem sa. "To ale bude znamenať, že vy dvaja budete musieť sedieť medzi nami... vedľa seba." podotknem.

Amanda sa pomrví, no potom pokrčí plecami. "No a čo." Thomas sa spokojne zaškerí. Určite chcel zrovna toto dosiahnuť tou svojou poznámkou. Vychcanec. "Fajn. Keď chcete... Thomas, cestou naspäť budem šoférovať ja, dobre? Keď som si pospal dlhšie ráno, aby si sa zasa ty vyspal dlhšie večer." zmením tému.

Hokej začína o ôsmej, a ak nebude predĺženie ani samostatné nájazdy, mohli by sme odtiaľto vyraziť tak okolo jedenástej. A doma byť okolo druhej. Bože. A to my máme zajtra finálový zápas. Lebo Thomas nemohol vyhrať lístky na ďalší zápas u nás v Montreale. Strašné. Ale na druhú stranu - hlavne že uvidíme finále play-off.