Up to the stars

IV.

*Patrick*

Nervózne zastavím pred ich príjazdovou cestičkou. Predo mnou sa rozprestiera malá rezidencia z bieleho kameňa a skla. Vyzerá to naozaj elegantne a luxusne.

Ešte raz skontrolujem adresu podľa papieriku, ktorý mi dala Jenna. Som tu správne. Zatnem ruky v päste aby sa mi neklepali a vykročím smerom k ich dverám. Zastanem s prstom natiahnutým k zvončeku. Zaváham. Čo keď otvorí jej otec? Grrr, Pat, nebuď zbabelec!

Zavriem oči, trikrát sa zhlboka nadýchnem a zmačknem zvonček. Čakám minútu, dve, no nikto neprichádza otvoriť. Je vôbec doma? Znova zazvoním, tentoraz dlhšie. Bez odozvy. Keď sa nakoniec otočím na odchod, začujem vrznutie dverí a potom prekvapené: „Patrick?"

Ihneď sa otočím a zostanem na ňu prekvapene pozerať. Stojí vo dverách so strapatymi vlasmi, rozospatym výrazom a v pyžame.

„A-ahoj, Jenna," vysúkam zo seba. „Čo tu robíš?" spýta sa s úsmevom a oprie sa o zárubňu. „Prišiel som... Veď vieš, ako sme boli dohodnutí." poviem a ona sa zarazí.

„Ja som úplne zabudla, prepáč..." rukou si rozpačito prehrabne vlasy a na tvári sa jej usadí ospravedlňujúci úsmev. „To je v poriadku... Prídem inokedy... Tak ja... Idem," rukou mávnem smerom na odchod a pokúšam sa skryť sklamanie.

„Počkaj, Pat. Ak chceš... Môžeš ísť dnu a počkať kým sa prezlečiem..." navrhne Jenna a pokrčí plecami. „Ale čo tvoj otec?" spýtam sa s obavami. Len sa zasmeje. „Neboj sa, išiel preč. Som tu sama." povie a kusne si do pery. Musím sa zhlboka nadýchnuť.

„Tak ideš?" spýta sa a sama vojde dnu. Na moment zaváham a potom vkročím do domu za ňou.

***

Vnútri je dom moderne zariadený, čistota z neho doslova vyžaruje. „Máte to tu pekné." prehodím aby som prerušil trápne ticho, ktoré nastalo. „Uhm, moja matka je dizajnérka." pozrie na mňa Jenna cez plece.

„Posaď sa. Dáš si niečo na pitie? Čaj, kávu, mlieko?" spýta sa, keď vojdeme do obývačky. Je zariadená v čierno-bielom, pred obrovskou sedačkou tróni sklenený konferenčný stolík s dekoratívnou soškou z krištáľu, na stenách visia čiernobiele fotky prírody.

„Pohár vody postačí." poviem a sadnem si na čiernu koženú sedačku. Jenna prikývne a zmizne v inej miestnosti. Začnem skúmať okolie a pohľadom putujem po celej obývačke. Zaujmú ma tie obrazy. Všetko sú to detailné zábery časti rastlín alebo kvapiek vody.

„Čo skúmaš?" s úsmevom predo mňa Jenna postaví pohár vody. „Zaujali ma tie obrazy. Kde ste ich kúpili?"

„Tie nie sú kupované." sadne si vedľa mňa. „Vážne? Ty si ich fotila?" nechce sa mi veriť. „Uhm, niektoré." jemne sa začervená. Siahnem po pohári a odpijem si.

„Pôjdeme na štadión?" spýtam sa mysliac na tréning. „Hah, ani náhodou. Snáď nečakáš že pôjdeme hneď na ľad, bez poriadnej prípravy. Dnes sa ide do posilky." zasmeje sa. „Tak ale aj tak ideme na štadión, nie? Veď tam do posilky, či?" nechápem. „Ne-e," s úsmevom pokrúti hlavou a postaví sa. Nechápavo zažmurkám.

„Idem sa prezliecť, sprav si zatiaľ pohodlie." povie a odkráča. Znervózniem a obzerám sa okolo seba. Zrazu začujem buchnutie dverí. Stŕpnem, keď sa kroky začnú približovať. Len nech to nie je jej otec.

Zamrvím sa na sedačke a s hrôzou sledujem dvere. Pohne sa na nich klučka a pomaly sa otvoria. Zadržím dych.

S úľavou si vydýchnem, keď sa v nich zjaví staršia verzia Jenny. Zrejme jej matka. Vtom si ma všimne a zamrzne na mieste. Zaklipká očami, rovnako ako to robí Jenna. Najradšej by som sa prepadol pod zem.

„Dobrý," pozdravím s nevinným úsmevom. „Robert?!" zakričí. Žiadna odozva. Dovtípim sa, že to volá zrejme Jenninho otca. Ešteže tu nie je. „Jenna?!" skúsi druhý pokus. Ozve sa dupot po schodoch. Do obývačky vbehne Jenna v priliehavých teplákoch a tielku. Gaštanové vlasy má vypnuté v konskom chvoste a na tvári sa jej zračí prekvapenie.

„Ahoj mami," vykúzli nevinný úsmev. „Kto. To. Je." precedí pomedzi zuby jej staršia verzia. „To je Patrick. Patrick, moja mama." predstaví nás s úplnou samozrejmosťou. „Vy spolu... Ehm... chodíte? Vieš že by ťa otec zabil. Respektíve jeho odstrelil na mieste a teba zamkol na doživotie v tvojej izbe." povie jej mama a pozrie na mňa.

„Nie! Nechodíme! Pat je tu kvôli tréningu. Je to len kamarát." a som tam. Friendzone. Odtiaľ sa len tak nedostanem. Sme len kamaráti. Nasilu sa usmejem.

Jej mama pochybovačne zvraští obočie. „Vieš čo sa stane keď sa o tom otec dozvie?" obráti sa na Jennu. „Viem... Aj som Pata varovala." prekrúti očami Jenna. „Tak fajn..." vzdychne si jej mama. Ešte raz na mňa pozrie a potom odíde smerom do kuchyne.

Jenna sa na mňa usmeje. „No poď, je čas sa zapotiť." hlavou kývne smerom k preskleným dverám vedúcim do rozľahlej zimnej záhrady so skleným stropom aj stenami. Užasnuto hľadím na ten obrovský presvetlený priestor. Jenna prejde ku dverám vedúcim von do obrovskej záhrady.

Nasledujem ju a žasnem nad tou jednoduchou krásou. Hoci jeseň pokročila, ich záhrada má stále veselé farby a tráva je zelená. Nechápačka. Ako to?

Cez trávnik sa od skalky vinie malý potôčik až kamsi za plot. Skalku dopĺňa aj malá fontánka, ktorá veselo zurčí. Kráčam po tráve za Jennou a mierime k nízkej dvojposchodovej budove, pripomínajúcej garáž.

Je na úplnom konci záhrady, natesnaná v rohu, akoby sa ju majitelia snažili skryť. „Čo je to?" spýtam sa Jenny. „Naša posilka. Teda, na prízemí je posilovňa a na poschodí mám svoju izbu." vysvetlí. Zamračím sa. „Ale veď ty máš izbu v..."

„Nie, moja skutočná izba je tu. Vieš, oficiálne bývam s našimi v tej sterilnej budove, no omnoho radšej trávim čas v mojej útulnej izbičke tu v záhrade. V dome nemám takmer žiadne svoje osobné veci, matka po mne chce aby som tam udrživala dokonalú čistotu a poriadok - čo ja neznášam. Potrebujem byť obklopená svojimi zošitmi, káblami, dekami a podobnými prkotinkami. A tak sa otec rozhodol, že si môžem svoju izbu zriadiť tu." pokrčí plecami.

Príde mi to mierne uletené, ale radšej čuším. Jenna stlačí kľučku na dverách a vojdeme do posilovne. Moja sánka padá k zemi.

Jenna sa šťastne usmeje: „Vitaj v mojom svete."