Up to the stars

XIV.

*Jennifer*

Kráčame tmavou nocou, z úst nám vychádzajú obláčiky pary. Na cestu nám svietia pouličné lampy a z diaľky sa ozýva tlmený hukot áut. „Jenna? Počúvaš ma?" otočí sa ku mne Amanda. Tesnejšie si pritiahnem koženku k telu.

„Hm, čo? Prepáč, zamyslela som sa." ospravedlním sa jej. „Uhm... Niečo mi hovorí, že si myšlienkami pri Patovi." usmeje sa doberavým úsmevom. Záporne pokrútim hlavou. „Nie... Ja len... To nič." vzdychnem si. V skutočnosti ma trápi Tim. Nedalo sa nevšimnúť si ako zazeral na Pata. Tim je jednoducho nepredvídateľný. Bojím sa aby nespravil nejakú sprostosť. Navyše bezdôvodne.

„Hovor - čo sa deje?" zastaví Am a chytí ma za plece. „Nič, naozaj... len som unavená." snažím sa vykrútiť, no ona nadvihne obočie. „Jennifer Caroline Reese, okamžite mi vysyp čo sa to deje v tej tvojej hlave." nástojí na svojom. Prevrátim očami a vzdychnem si. „Len mám starosť o-" zaklipkám očami. „Pat?" šepnem neveriacky a zaostrím na postavu tackajúcu sa po chodníku za Amandiným chrbtom.

Tá sa tiež otočí a zostane naňho zarazene pozerať. „Bože, to je dement." skonštatujem a poberiem sa smerom k nemu. „Jenn?" pozrie na mňa kalným pohľadom a zatacká sa. „Hej... som to ja... preboha čo si to spravil?" chytím ho za plece aby som mu videla do tváre. Podľa jeho výrazu usudzujem, že nemá poňatia o tom kde je.

„Ja... len som... bol som vonku s Thomasom... myslím..." vykoktá a potom sa rozosmeje. Zaškrípem zubami. „Ja ho zabijem." šepnem a otočím sa na Amandu. „Mám ich oboch zaškrtiť teraz alebo až keď vytriezvejú?" spýtam sa a Am sa pousmeje.

„Myslím, že účinnejšie to bude až zajtra." odpovie mi a pozrie na Pata, ktorý sa snaží udržať rovnováhu. „Počúvaj ma... dokážeš sa dostať po svojich domov?" spýtam sa ho, no on sa znova rozosmeje opileckým smiechom. „Domooov... mám rááád domov... je tam tepluuučko... Mami? Mám ťa ráááád..." pohladí ma po vlasoch.

Prevrátim očami. „Očividne nie. Am, poď mi s ním pomôcť." kývnem na ňu ale on spraví dva kroky vzad a ruky vystrie pred seba. „Nie, nie... ja sááám. Ja sám." povie a pokúsi sa vystrieť. Amanda sa postaví vedľa mňa. „Zavolám taxi?" navrhne a ja prikývnem. Kúsok sa vzdiali a niečo diktuje do telefónu.

Pat nás obe sleduje svojimi sklenými očami a zrazu jeho výraz zvážnie. „Mám vás rád. Ste také... miléé." odgrgne si. Znechutene zvraštím nos. „To je od teba pekné, ale-" začnem, keď vtom jeho tvár nadobudne mŕtvolný odtieň. „Pat, si v pohode?" spýtam sa a pozorne ho sledujem. „Prečo sa všetko-" nedopovie, oči vyvráti stĺpikom a zrúti sa dolu do priekopy vedľa cesty.

Am preruší hovor a vyjavene pozerá za Patom. Ja na tom nie som o nič lepšie. „Žije?" spýta sa Amanda. Podídem k okraju priekopy a pozriem na bezvládneho Pata. Z úst mu vyteká slina a je počuť tiché chrápanie. Neveriacky pokrútim hlavou a pozriem na šokovanú Amandu.

„Žije. Len dostal chuť zdriemnuť si." 

BEM! Tak, prvá časť pohľadom Jenny, krátka, o ničom... ale aj také musia byť, no nie? :D

Enjoy and love hockey ♥♥