Kráčam so sklonenou hlavou na "moje miestečko". Stúpnem si na parapetu okna a ľahučko sa vyšvihnem hore na strechu. Váľajú sa tu konzervy z môjho včerajšieho obeda. Unavene sa zošuchnem po stene vedľajšej bytovky na koberec, ktorý som si sem nedávno doniesla. Tu som ukrytá pred zrakmi všetkých, tu snívam, tu žijem. Tu je okej, že som odlišná.
Zariadila som si to tu celkom obstojne. Koberce pokrývajú skoro celú plochu, mám tu dosku na jedenie a vrece so smeťami. Na stene vedľajšej bytovky mám plagáty a na klinci zavesenú baterku. V rohu sa ešte kopí zopár diek a spacák, ktorý využívam len v teplé letné noci.
Asi máte o mne peknú mienku..no, nie nie som bezdomovec ani sirota, len robím veci po svojom. Ani oblečenie nenosím z obchodov, vyrábam si ho. Trhám ho a zase zošívam, dotváram spinkami a nažehlovačkami. Robím všetko aby som nebola ako oni- ako decká v škole. Učitelia a sociálni pracovníci to dávajú za vinu mojim podmienkam doma. Podľa ich rečí som psychicky narušená osoba, ktorej chýbajú normálne hodnoty bez šance sa spoločensky začleniť. Otec sa nestará, žije si svoj život ani neviem s koľkou priateľkou v poradí. Normálny človek by si myslel, že po matkinej smrti ma bude držať doma, aby svoju jedinú princezničku nestratil ako jej matku. Ale je to trochu komplikovanejšie, ako sa zdá.
Som po mame, takže oco vie že sa nedá ma kontrolovať. Na jej smrť si pamätatám veľmi jasne. Pred piatimi rokmi sa zabila na motorke. Rýchlo sa to po našom malom meste rozšírilo, decká sa mi smiali a provokovali ma. Nazývli mamu divoška a pošahaná pubertiačka. Bola nespútaná. Ako vietor, oheň a voda zároveň. Otec ju preto miloval. Dcéry dostávajú po rokoch od mám ich šperky a denníky z mladosti. Jediné, čo som zdedila ja bola malá mp3. Mala som jedenásť rokov. Jedenásť, keď som začala počúvať hudbu, jedenásť, keď som prepadla jej čaru. Oco si smútok utápal v alkohole a ženách, a ja som počúvala. Keď som ničomu nechápala. Keď som hľadala odpovede. Čím viac hudby, tým menej sĺz. Vložím si slúchadlá do uší a unikám.
Dúfam, že sa raz pri niekom budem cítiť ako pri počúvaní hudby. Krásne, voľne, bez mučivých myšlienok na minulosť a budúcnosť, ktorá nikdy nebude pre mňa priaznivá. Všetko okolo mňa zmizne a preberiem sa do reality až keď mám skoro zamrznuté prsty. Slnko už zapadlo a tak sa poberiem domov. Zase natoľko schopný otec je, aby o mne raz za deň potreboval vedieť. Spávať v zime doma musím, pokým nemám šťastie, ktoré pozostáva z toho, že otec je namol. To však neviem odhadnúť. S námahou sa postavím a povystieram sa. Opatrne sa nadkloním ponad kraj strechy a nohu prvú nohu položím na parapetu. "Uhm, ahoj" zahučí mi za chrbtom a ja skončím na zemi.
