for my darling ColinsFallenGirl
•••
Konečne môj život začal nadobúdať zmysel. Konečne žijem pre niečo. Konkrétne pre každý deň s Benjamínom, pre každý pohľad naňho a aj pre skúšky jeho skupiny.
Konečne nežijem len zo dňa na deň obklopená ľuďmi, ktorí ma buď neznášajú alebo nemajú o mňa záujem.
Stále sa viac a viac usmievam, aj keď nie je všetko dokonalé. Napríklad ako môj vzťah s otcom. Nie že by bol zlý, ale...nie je nijaký. Čo je možno ešte horšie.
Som človek, ktorý si každodenne, vždy keď sa zobudí uvedomuje svoju smrteľnosť. Môžeš zomrieť v spánku, na pol ceste. Jednoducho- nikdy nevieš. Preto svoj život tak aj žijem. Chcem zomrieť s úsmevom koľko som toho zažila, aké blbosti som porobila a koľko nezabudnuteľných zážitkov mám. Preto si život obzvláštňujem ako sa len dá.
Raz budeš ležať na smrtelnej posteli. A čo si uvedomíš? Koľko si toho premrhal? Koľko si toho mohol spraviť? A čo všetko ti ušlo? Nie, mne sa toto nestane, som tvrdohlavo presvedčená. A to sa týka aj vzťahov.
Radšej mám s niekym konflikty ujasnené a situácie vyriešené. Lebo toto je dosť nahovno.
Ale neustúpim a neprijmem tú ženskú za mamu. To nikdy.
•••
Piatkové popoludnia sú najlepšie, vtedy sú skúšky Suicidal Dogs najdlhšie (ten názov vymýšlal Jež, nemusíte sa ani pýtať). Na uvítanie mi spravili malý koncert. Tak ho nazvali, ale v skutočnosti trval tri hodiny, čo ale vôbec nebolo zlé.
Jež za bubnami šalel, zároveň he aj hlavný vokál. Vydupal si väčšninu skladieb, veď je frontman, robí si čo chce.
Johnny si zase vsúval do programu svoj Iron Maiden a neskôr to dopadlo tak, že Ben a Jež súťažili kto prvý skladbu začne, toho skladba sa hrá. Dohodli sa jedine na vlastnej tvrobe, čo už, takí sú najlepší kamaráti.
A atmosféra bola skvelá. Od toho dňa prešiel skoro mesiac, aj tak je každá jedna skúška neopakovateľná. Nezabudnuteľná.
•••
Dnes som si uvedomila, že sa Anastasie nadobro nezbavím.
Prídem v nedeľu večer unavená domov, s Benom sme obišli celé mesto, tak len pomaly odsuniem dvere. O to viac ma vyľakajú otec a Anastasia nastúpení pred dverami ako vojaci.
Musím uznať, že peňazí máme aspoň trochu viac, len som dúfala, že otec ju chce LEN kvôli prachom. Po tom, ako som mala tú česť každodenne ho sledovať ako sa vznáša po dome, ranilo ma to.
"Takto to ďalej nepôjde moja drahá" vyhlási otec rozhodne, ale milo, čo ma rozzúri viac akoby sa hneval.
"Budeš sa správať ako ostatné deti, budú tu nejaké pravidlá" dopĺňa ho Anastasia. "Začneme školou, tvoj prospech je strašný. Samozrejme okrem angličtiny a slovenčiny. Kúpila som ti nejaké knihy na...." kecia a kecia a ja si uvedomujem svoju nemožnosť úteku. Pocit stiesnenia miešaného s nespravodlivosťou mi vytvára hrču v hrdle.
Do tej školy chodím päť rokov. Tvári sa ako gymnázium, ale dostal by sa tam každý. Toho dôkazom je hlavne sexta, trieda, ktorú má 'pod palcom' Teodor.
Na začiatku som tam mala jedného človeka, ktorý ma mal rád. Starú slovenčinárku, ktorú všetci volali jednoducho pani El.
Oceňovala moju odlišnosť, kreativitu a originalitu.
