Mierne potrasiem hlavou a zaškúlim na ruku pred sebou. "Prepáč" hlesne. Zdvihnem hlavu hore a pozriem sa mu prudko do očí. Na to, aká som uzavretá, plachá nie som ani náhodou. Mama hovorievala, že sa dokážem porozprávať aj s čertom. On sa mi pozrie do očí iba veľmi krátko a zaujato si ma premeriava. Zaostím na gitaru v jeho druhej ruke. Je v púzdre. Čiže to teoreticky môže byť aj púzdro bez gitary. Hm, vyzerá to na typického zazobaného chalana. Je oblečený do tmavého značkového olečenia a husté čierne vlasy má spravené do mierneho, nenápadného číra. Mne vlasy začínajú čiernou farbou pri korienkoch, pokračujú cez tmavo a bledo modrú až k bielej na končekoch. Mám jednu červenú a druhú čiernu nohavicu, polorozpadnuté Conversy a teplú zošúchanú bundu dotvorenú červenými fľakmi od farby. Ale on nenadvihne obočie, nezaškerí sa...pozerá sa na mňa inak ako decká zo školy...tak...skúmavo. Áno, to je to správne slovo. "Môžem ti pomôcť vstať?" prebudí ma z výpadku koncentrácie a ešte stále mi podáva ruku. "To vyzerám až tak neschopne?" odbijem ho. Narovná sa a rozpačito si potiehne bundu nižšie. "Potrebuješ odo mňa niečo? Čo tu ešte stojíš?" útočím ďalej. Áno, jasne si počas každej otázky uvedomujem ako sa správam, ale ľuďom od zásady nedôverujem. Dokážu ublížiť až dosť. "Načo si tam liezla?" spýtal sa milo s úškrnom na tvári.
Rozbúchalo sa mi srdce. Nie, o svoje miesto sa s nikým deliť nebudem. Nikto mi nezoberie jediné miesto, kde sa nemusím zodpovedať za svoju povahu. Ani neviem čo robím, len sa v chvate postavím a bez vysvetlenia utečiem. Počkať, čo? Ja utekám? Ako sa ho môžem báť? Veď to bola jediná otázka. Nie nemyslím, že som sa ho zľakla, možno na mňa zapôsobil. Rozmýšlam a trochu spomalím. Je mi zle z toho, že mi niekto, koho poznám päť minút, heh ak sa to poznaním dá vôbec nazvať, takto dokáže zamestnať myseľ a narušiť môj zaužívaný "i don't care" prístup k životu.
Po našej ulici sa už ledva šuchtám. Otrávene otočím kľúčom v zámke a ovorím dvere. Odkopnem Conversy do kúta, vyzlečiem si bundu a nazlostene otvorím dvere do izby. So vzdychom sa zvalím na posteľ. Ale tam tiež dlho bez myslenia na neho nevydržím. Ako to, že niekoho zrazu zaujíma vyslovene odveci babu a jej čudné činnosti? Naši chalani z triedy medzi sebou veselo hodnotia babské zadky a hľadajú tú najviac "in", čo pozostáva z dokonalého líčenia, správania a doplnkov. Tak v čom je tento iný? 'Hlavu hore', vyfackám sa a vleziem do sprchy. Osprchujem sa studenou vodou a začnem sa obliekať. Po spodnom prádle sa zaseknem, lebo z izby mi práve hrá mamina najobľúbenejšia pesnička- Basket Case od Green Day. Schytím kefu na vlasy a polonahá vyrazím na kúpeľni dvere. Nabehnem do izby, vyskočím na postel za stáleho hádzania vlasami. Vypínam mozog a zase som to ja. Kašlem na všetkých a na všetko. "Ó, Gloria, zlatíčko, vitaj doma!"
Áno, moje meno je tiež práca mojej mamy. Spomínam, ako mi otec hovorieval, aby som nikdy nebola závislá na hudobnej skupine ako ona, lebo zle skončím. Mama len zakláňala hlavu a smiala sa svojim zvonivým šťavnatým hlasom. Mám meno po fiktívnej postave z jedného Green Day albumu. Páči sa mi už od začiatku, je nezvyčajné. "Oco, si opitý." poviem mierne skleslo. Nechá ma aby som ho odviedla do spálne a uložila do postele, v ktorej sa posledný týždeň chvalabohu nikto ďalší nepovaľuje. Vďačne, alebo skôr unavene sa na mňa usmeje a zavrie oči. Zhasnem mu, zavriem dvere, a opriem sa o stenu. Napadne ma stíšiť si hudbu, ale bez nej už nemám čo robiť. Ľahnem si do postele a posledné myšlienky patria zajtrajšiemu pondelkovému ránu.
•••
Ešte sa mi nestalo, že by som sa zobudila neskoro. Ok, ak nerátam prebdené noci kvôli chorobe. Inak som ranné vtáča, nepotrebujem ani budík. Rozospato otvorím okno a skriňu hneď potom. Vyberiem rifľovú sukňu pokrytú spinkami a tričko s veľkým znakom anarchie uprostred. To bude zase komentárov na moju adresu, neviem sa dočkať. Oči orámujem linkou, šialene zafarbené vlasy nechám rozpustené a obujem si Conversy po kolená. Sú jediná drahá vec, na ktorú si potrpím. Aj keby ich bolo viac, nemôžme si ich dovoliť.
Do školy chodievam pešo, nevadí že je to trištvrte hodina cesty. A najlepšie ešte za tmy, čo sa ľahšie praktizuje cez zimu. Počúvam a divoko gestikulujem do čoho pridávam aj gitarové sóla a bubnujem do rytmu. Neuberiem ani pár metrov pred školou.
Skupinky žiakov okolo vchodu si ma pohŕdavo prezerajú. Samozvaný "najväčší boss školy" Teodor do mňa celou silou strčí, že skončím na zemi. Ani náhodou ma to nevykolají. Provokačne k nemu zdvihnem oči, prehrabnem si vlasy a vyšvihnem sa hore. Priblížim sa pár centimetrov od jeho tváre a obliznem si pery. Dýcha až príliš plytko, dosť si to užívam. Keď sa trochu priblíži, odtiahnem sa a vykročím k hlavnému vchodu. Za sebou počujem smiech jeho kamarátov. Tieto veci mi idú ľahučko, akoby som bola bez citu. S mojou orientáciu to nemá nič...ja len...pri chalanoch nič necítim. Nič.
\prosím komentujte\
