mojej vernej sarra122
•••
Tesne pred vchodovými dverami si uložím jeho číslo a pousmejem sa. Na displeji svieti v esemeske 'príšerne mi chýbaš'.
Vstúpim do predsiene ako nejaký generál a zhlboka sa nadýchnem.
Och, domáce lasagne.
A och, Anastasia v kuchyni.
Ehm, dúfam že chápete, že to druhé och bolo zo zúfalstva.
Mám pocit, že som nejedla pár dní a tak si neochotne odsuniem stoličku vedľa otca a opatrne na ňu dopadnem. Ten ani nezdvihne zrak od taniera, zamrmle 'ahoj' naraz s Anastasiou a pravidelne, až roboticky si naberá jedlo a dáva si ho do úst.
Som taká nadšená z nového iPhonu, že mám pocit že všetkých milujem. A asi som sa zabudla mračiť. Dokelu.
Skúšam to ale kútiky úst si razia cestu nahor.
Preto keď ma otec kopne pod stolom, nepriečim sa a veselo zvolám: "Ahoj Anastiasia."
Nato sa zarazím a zháčim, niečo ako: "What the fuck som teraz urobila?"
Anastasia sa na mňa víťazoslávne, ale milo usmeje a naloží mi lazane až prehnane kopcovito na plytký tanier.
"Som tehotná" zahlási vecne. Začnem sa dusiť až očerveniem a lapám po dychu.
'Som tehotná'.
Dve slová mi hučia v hlave a každým razom majú desaťnásobnú ozvenu.
Chápem, prečo nechodila okolo horúcej kaše dlho a nebalamutila ma sladkými rečami a darčekmi predtým, ako to oznámila. Je veľmi vnímavá, vycítila, že omáčky okolo dôležitých informácii neznášam.
"Tehotná? Veď sa tri mesiace poznáte!!" kričím, ale nie rozčúlene. Som zdesená. Čudujem sa, že vôbec dýcham.
"Ty z kadiaľ vieš, koľko sa poznáme?" rozhorčuje sa otec.
"Teba zaujíma iba tvoj život. Iba ty. A ja som si myslel, že si ako mama a nesúdiš ľudí, skôr ako ich spoznáš. Dúfal som, že im vieš dať šancu."
Týmto ma dostal, to sa mu musí nechať.
Zagáni, pobozká Anastasiu a zamrmle, že je unavený.
Keď počujem zabuchnutie dverí na spálni, sekane zdvihnem hlavu k Anastasii. Slabo sa usmieva, jej najviac tridsaťročná tvár žiari pokojom a šťastím. A životom, chuťou žiť. Posadí sa oproti mne.
"Predpokladám, že si predo mnou dosť uzavretá. Poviem ti teda niečo ja o sebe." Rozpráva vyrovnane. Jej hlas je mäkký a prijémny. Po nejakom čase si položím hlavu na stôl a započúvam sa s väčším záujmom.
Vyrozumiem, že jej otec bol závislý na kokaíne. Nikdy ho nestretla. Mama bola angličanka a mala zámožnú rodinu, pre ktorú bola čiernou ovcou.
Ako mohla ich dcérenka splodiť deti v sedemnástich a s takým sráčom?
Už len jej výmenný pobyt na Slovensku stál trojmesačné prehováranie.
"Jedinou mojou oporou bol Jimmy. Moja dvojička."
Pri tom mene sa pousmejem. Zastaví ma až Anastasiin výraz. A zasiahne ma to ako nečakaný nával studeného vetra. To slovo 'bol'.
Nepýtam sa ako sa to stalo. Teraz nemôžem.
Život je nespravodlivý. Koľko rán dostanú tí nevinní a v akom pohodlí si žijú tí, ktorí by si príkorie naozaj zaslúžili?
Výchovnú facku raz za čas dostane každý. Tomu verím. Nikto nie je na 100% bezstarostný.
Tí, čo majú peniaze, strácajú pokoj alebo nemajú lásku.
Tí, čo milujú, majú minimum peňazí na to, aby sa uživili.
