pre moju HorrorGirl3 , díky za podporu
•••
Ale ja sa musím dostať do kúpelne. Nemám kde ujsť. "Fuck" precedím pomedzi zuby. Vystriem sa, zdvihnem hlavu, nahodím výraz 'neporaziteľná a chladná' a celou silou otočím kľúčom a vyrazím dvere.
Dobre, priznávam sa. Moje predsudky neboli správne. Tá žena nie je zlá.
Je príšerná!
Stojí tam opretá o stenu a v ruke má šálku kávy. A čo je najhoršie, v nočnej košeli! V nočnej košeli mojej mamy!! V hrdle mám hrču, ktorej sa neviem zbaviť. Iba niečo nezrozumiteľne zapištím a celá bledá sa opriem o dvere mojej izby. Oco sa na mňa ustarostene pozrie, hneď ho však odbijem nenávistným pohľadom.
Všeobecne sa však tvári šťastne. Slovo šťastie nepoužívam len tak, takže keď hovorím šťastne, stojí to zato. Jeho oči žiaria, usmieva sa ako priblblý a obdaruváva ju pohľadom ako pre bohyňu. Takto som ho päť rokov nevidela. Keď mi to dojde, je mi zle. Fyzicky aj psychicky.
Môj otec sa zamiloval.
Môj otec sa zamiloval.
Môj otec sa zamiloval.
Je šťastný. Konečne? Alebo bohužial?
Vyzerá luxusne. Tá ženská, nie môj otec. Podáva mi svoju jemnú bielu ručičku a sladkým, nie však veľmi upišťaným hlasom (čo jej v mojich očiach pridáva bezvýznamné 0,001%) hovorí:
"Ahoj, som Anastasia...." a nadšene sa usmieva.
"Mne je úplne jedno, kto si. Hlavne čo najskôr vypadni." vyšteknem na jeden nádych.
Vymení si s ocom zúfalý pohľad a uhladí si svoje blonďavé vlnité vlasy.
"Ja viem, upozornil si ma" povie mu skalamane a on ju pohladí po tvári.
Zase celá zblednem a zašijem sa do kúpelne. Osprchujem sa studenou vodou a spravím si linku. Odtiaľ po špičkách odcupitám do izby (neviem prečo) a chvatne sa obliekam do školy. Čierne roztrhané rifle, čierne tielko a vybíjanú čiernu koženú budnu. A samozrejme, čierne Conversy. Na inú farbu nemám náladu.
Zadýchane klesnem do lavice a snažím sa polapiť dych. Prvú hodinu si ma matikár podá mrmlajúc si poznámky o mojom ocovi a o tom, že nemám budúcnosť. Pár hodín spolužiaci komentujú môj nový účes, ale keď vidia že nereagujem, skončia aj oni. To je aj dôvod, prečo ma prestali šikanovať. Rezignovala som, mala som na háku a za nič na svete ma nedokázali vytočiť, nech sa snažili akokoľvek.
Ostatok vyučovania sa na mňa nikto ani len nepozerá, lebo so mňa vyžaruje niečo ako 'ani sa nepribližuj, lebo neodídeš so ksichtom, s ktorým si sem prišiel'. Keď plnou rýchlosťou vypálim zo školy, pred vchodom sa zrazím s Benjamínom. Chvíľu sa na neho zmätene pozerám, čo mi v tej chvíli príde ako večnosť, a hodím sa mu okolo krku so slzami v očiach.
Asi si myslí, že som strašne labilná, alebo až vhodná na psychiatriu. Ja sa však neviem pohnúť, iba ho silno držím.
"Heej, čo sa deje?" povie mi potichu do ucha.
"Strecha, teraz!" vymaním sa mu z objatia. Rozbehne sa v tesnom závese za mnou.
•••
Sedí na koberci pohľadom zaveseným na mne. Ja pobehujem dookola, divoko gestilulujem a hovorím mu svoj životný príbeh. Všetko od začiatku. Zážitky strávené s mamou, problémy s otcom, šikanu, depresie kvôli mojej odlišnosti.
Občas kopnem do vreca s odpadkami, alebo znedazdajky zastanem a odkašlem si.
"Kým mama žila" poviem už menej rozzúrene, "nechcela som sa tak silou mocou odlíšiť. Síce som
nemala rada dievčenské hračky a namiesto spievajúcich bábik som počúvala mamu s gitarou" usmejem sa.
Nakoniec mu poviem o novej ocovej priateľke. Chápe ma, že nemám ani tak problém s jeho sexuálnym životom, ako s tým, že sa ju snaží vpratať nám do života. Je zamilovaný a snaží sa usporiadať si život. Prečo ale do toho musím byť zainteresovaná aj ja?
Veľa nenahovorí. Rukou mi prejde po vlasoch a usmeje sa.
"Poď za mnou" a zoskočí zo strechy. Aj keď som sa ešte pred chvíľou chcela spýtať, aké to medzi nami vlastne je, teraz ho iba zvedavo nasledujem. Až dojdeme k obchodnému centru. Nadvihnem obočie, lebo Ben nevyzerá ako typ, ktorého priťahujú miesta ako toto. On sa len tajomno-šibalsky usmeje (či ako to definovať) a zahne za roh. Stojíme medzi holou stenou obchodného centra a riedkym lesíkom. Zájde k speti kríkov a vytiahne z nich rebrík. Pozerám sa naňho ako na vygumovaného magora, ale keď ho priloží k stene, usmejem sa a krútim hlavou.
Keď vyjdeme hore, chytí ma za ruku a dovedie až k okraju.
"Krok číslo jedna, uvoľni sa.
Krok číslo dva, roztiahni ruky.
Krok číslo tri, nadýchni sa.
A krok číslo štyri, opakuj po mne" krátko sa zasmeje a a zahučí z plným pľúc: "FUCK THEM ALL!!"
Smejem sa. "Fuck them all!!!!!" prekrikujeme sa ako blázniví a pridržiavame sa, aby sme od smiechu nespadli zo strechy.
Ľudia, ktorí dovidia, sa na nás pohoršene pozerajú, pár chapov po nás kričí a jeden sa vyhráža, že zavolá políciu. Nám je to však jedno. Keď sa ho mňa oprie studený vietor, zachvejem sa a Ben ma obijíme.
"Kde si bol?"
"Na rodinej chate" znechutene tú vetu vypľuje z úst. Počujem tam aj pohŕdavosť.
Preto mlčím. A hladkám ho po chrbte. Netuším, kde sa vo mne nabrala tá istota. Ale s ním je všetko iné. Presahuje to moju logiku, ako dôverne sa k sebe správame. Hlavne s mojej strany. Pretože ja som normálne uzavretá. A chladná.
"Raz za čas nás tam naši zoberú, aby nám ukázali, ako strašne nás milujú." povie podráždene, ale ironicky. Akoby mu to bolo jedno. Ale zároveň viem, že nie je. Len si zvykol.
Po odfláknutom maskovaní rebríka v lese pokračujeme dole do mesta.
Zapadá slnko a my sedíme na streche s nohami spustenými cez okraj a so zmrzlinou v rukách. Vo februári. Skvelé.
"Prečo si stále v čiernom?" otočím k nemu hlavu.
"Je to skvelá farba, vyjadruje všetko. Čierna je umenie. Ako ty teraz" ani nedopovie a mám jeho zmrzlinu otlačenú všade okolo úst.
Rehoce sa a keď sa krvopotne snažím jazykom sa jej zbaviť, pobavene ma sleduje.
"Asi ti trochu pomôžem" kútiky má stále zdvihnuté a prejde mi jazykom tesne nad hornou perou, a potom po kútikoch.
Cítim sa ako zdrogovaná. Ako som bez tohoto pocitu mohla toľko žiť?
•••
"Nejdem domov. Nedokážem." preglgnem sliny v ústach.
"Ani ja." povie a ani nežmurkne.
"A vaši?" pýtam sa a až teraz mi dojde, že je tu dnes nejako dlho. Na to, aké majú doma pravidlá.
Pokrčí plecami a bez opýtania zhrabne nejaké deky z kúta. Niežeby mi to vadilo. Dve rozloží na zem, ľahne si a prykrije sa ďalšími. Zavrie oči, čomu neodolám a šuchnem sa pod deku vedľa neho.
"Nech sa ti dobre spí" zdvihne mi hlavu a položí si ju na hruď. Jeho hlas ma skôr nabudil, ale na to som sa rozhodla nesústrediť...
"Naši políciu nezavolajú, nezniesli by, aby utrpeli nejaký spoločenský trapas, že sa nevedia postarať o svoje dieťa" povedal, akoby čítal moje myšlienky a obavy.
Oco ich nezavolá tiež, ale preto, že si ma nechce poštvať proti sebe. Pre moju povahu a pre moju podobu s mamou.
S pokojnými myšlienkami zaspávam. Alebo to bude tým, že sa cítim tak bezpečne a prijato?
