Klesnem do poslednej lavice v triede. Skontrolujem, či sú na nej napísané všetky slová pesničiek, čo tam boli v piatok, spokojne privriem oči a položím na lavicu hlavu. Do uší mi stále hrá hudba a kebyže nezazvoní, tak zabudnem kde som. Do triedy vstúpi angličtinárka, to jest dokonale upravená ženská, ktorej parfum cítiť až sem. Prebehne triedu očami a zastane pri mojej lavici. Sedím sama, vedľa mňa je jediné voľné miesto v triede. Veď jasné, kto by chcel sedieť s pomätenou outsiderkou? Nie, neľutujem sa. Kedysi som to robila, potom som si uvedomila, že to nemá význam, tak to prešlo do suchého konštatovania. Teraz sa na tom už len smejem. Angličtinárka prižmúri oči akoby ma chcela prepáliť pohľadom. V hlave sa mi vybaví, ako sa snažila dosiahnuť, aby škola ľudí s výzorom podobným môjmu vyhadzovala, lebo pohoršujú ostatných.
Zdvihnem jeden kútik úst, pohľad jej opätujem a vyplazím jazyk. "Gloria Doblisová, k tabuli!" povie priškrtene, skoro plačlivo. Postavím sa a dám si záležať, aby to bolo čo najpomalšie. Celú cestu k tabuli sa jej pozerám do očí. "Si trápna a úbohá" ozve sa mi za chrbtom. "Tomu ver, a ešte ako." otočím sa a ukážem Nele prostredník. Od tabule sa mi dobre pozerá na jej zvraštenú tvár. Učiteľka ma dvadsať minút zavaľuje novými a novými slovíčkami. Ani raz sa nepomýlim. Ani raz nezapochybujem. Keď si napíše k môjmu menu jednotku do notesa, zahlási: "A tá anarcia na tričku je čo? To ťa naučili tie tvoje hlúpe skupiny?" potlačím zlosť. Pokým urážajú mňa, to je okej. Ale moju hudbu nebudú. Nie, nikto ako ona ma nevyvedie z miery. Vlastne nikto celkovo. Namiesto výbuchu nervov sa len naširoko usmejem. "Viete, pani učiteľka. Keby nebolo tých 'hlúpych skupín', nemohla by som vás dnes tak rozveseliť dokonalou odpoveďou z angličtiny" a kráčam na miesto. Ostatnými hodinami prejdem v pohode bez náznaku záujmu a registrácie. Zazvoní na koniec vyučovania, počkám, kým všetci odídu, schmatnem látkovú takšku zošitú z handier najrôznejších farieb a zapnem mp3. Predohru pesničky poklopkávam po stenách triedy, dvier a nakoniec ich vyrazím. Beriem schody po troch a pískam si. Oboma rukami otvorím hlavné dvere, a vydýchnem si.
•••
Zatvorím oči. Nadýchnem. Vydýchnem. Takto vonia sloboda. Nestačím spraviť pár krokov a som obkľúčená Teodorom a jeho poskokmi. 'No to je v riti' pomyslím si, ale pohľad bez žmurkania si udržujem. "Prachy. Všetky" povie bez vysvetľovania. 'Mám najviac pár centov' napadne ma, ale namiesto toho poviem zastretým hlasom: "To nikdy". Mám ledva nad 160 centimetrov, tak ma poľahky zdvihne za tričko k sebe, čím ho mierne roztrhne. Perami mi po líci prejde k uchu. "Viem, že máš ledva na suchý rožok, ale aj tak...vidieť ťa takúto bezmocnú, Gloria, je oveľa lepšie ako prachy." s týmito slovami ma surovo pustí na zem a odkráča.
'Nie nie nie nie' nervózne si šepkám sama pre seba a pridávam na hlasitosti. Prečo? Prečo musím byť šikanovaná? Čo som spravila, čo je na mne zlé? "Kurva" zahreším, opakom ruky si chvatne zotriem slzy a začnem sa hystericky smiať. Akoby mohol mať niekto rád mňa? Nikto sa mi neskúsil ani porozumieť, priblížiť sa ku mne. Toto je dôvod, prečo nemám rada ľudí. Odsúdia ťa skôr, ako ťa poznajú. Spravia si o tebe mienku za päť minút. A ak im na niekom záleží a prejavujú mu lásku, chcú to naspäť. Chcú tvoj obdiv, priazeň a oddanosť, uznanie. Chcú postavenie. A pre to isté sa aj druhým navonok dávajú. Aby neboli zavrhnutí, aby žili v tejto falošnej spleti nefungujúcich vzťahov bez niečoho hlbšieho, naozajstného. Hádžu okolo seba falošné úsmevy, zatiaľ čo vnútri sa bez pravej opory milujúcej osoby dusia. Nahlas sa smejem a tečú mi slzy. Super, už som aj psychopat.
"Si v poriadku?" zacítim niečiu ruku na mojom pleci. Ešte stále som dosť vyklepaná z predchádzajúcich udalostí. Uvedomujem si, stačí prudký pohyb a dostanem infarkt. Namiesto odskočenia tri mestre sa len zosuniem na zanedbaný trávnik pri škole. Moje tušenie sa potvrdilo. Je to on. Ten tajomný chalan s gitarou, alebo aspoň púzdrom zo včera. Počas toho ako sa zamýšlam, ako dlho ma asi sleduje, len stojí nado mnou a pozerá sa na mňa. "Máš pekné oči, také plné života" zahlási tváriac sa nenútene. Uvedomím si že mám roztrnutý výstrih a uchechtnem sa vyberajúc si pár spiniek z tašky na opravu. "Heh, to iste. Oči. Určite si myslel oči." smejem sa. Neviem prijímať komplimenty. Zaškerí sa, ale mlčí. On ich také nemá. Myslím oči, prirodzene. Má ich smutné. Tak..chladne krásne, až priehľadne modré. Akoby uväznené. Ja so svojimi veľkými čiernymi očami, kde nerozoznáte dúhovku od zreničky som pravý opak. "No, čo potrebuješ?" spýtam sa po prebudení sa z úvah a poberám sa na odchod. "Nie, teraz mi neujdeš" chytí ma za rukáv s naliehaním v hlase. Rozplačem sa. Dúfam, že to bolo jasné varovanie, že to so mnou nikdy nebude ľahké. A odíde. Vzdá to. A môj život sa vráti do normálu (v mojom chápaní). Ale nie, on rozopína púzdro na gitare. To ho už skúmavo pozorujem ja. Prehrabne si vlasy a bez slova začne. Nenahovorí veľa. Akoby si vždy premyslel, či stojí za to otvoriť ústa. Začne hrať. Zrazu mám len vypúlené oči a otvorené ústa. On hrá Extraordinary Girl. Od Green Day. To znamená len jedno: má rád Green Day. Bože, logikou teraz asi prekvitám, ale triezvo sa mi rozmýšlať nedá, tak mi odpustite moje duchaplné úvahy. Potom začne spievať a sadne si na trávu. Ako bez rozmýšlania si sadnem tiež. Až teraz si však uvedomím jeho hlas. Jasný, čistý, nepatrne chrapľavý. Namiesto rúk mu už očami visím na ústach. Všetka moja drzosť a sebestačnosť je preč.
"Hm a tými očami som naozaj myslel oči" povie, keď dohrá. Pozeráme sa na seba. 1,2,3,4,5...ešte stále...6,7,8,9,10. Ešte stále. "Bolo to...super. Ahoj" pochválim ho a už naozaj odchádzam. Už som prebudená z tranzu. Vďaka bohu.
"Daj mi svoje číslo" pozerá sa na mňa...zasnene? Vždy viem, čo chalani chcú, ale jeho pohľad je ťažko odhadnúť.
"Sklamem ťa, nemám mobil." škerím sa akoby sa nechumelilo. Čo mám povedať prvému a poslednému Green Day fanušíkovi v mojom živote s bonusom ako je gitara, že nemám ani na nové nohavičky? Hah.
"Odprevadím ťa domov."
"Neodprevadíš."
"Dôvod?"
"Len za to, že si mi zahral na gitare, nejdeme sa hrať na veľkých kamarátov, či? Nikoho nebudem poslúchať" áno, vyhrala som. Opäť. Ale nikdy predtým mi nebolo zo seba tak na vracanie.
<prvý príbeh, ktorý som kedy skúšala napísať. tak prosím komentujte. a ostrá kritika len pomôže. ďakujem>
