for VeronDemovicova
•••
Áno, zase idem domov. Nervózne žujem gumené cukríky. Teplé varené domáce jedlo som nemala už týždne. Aj by som zabudla, ako to chutí, kebyže občas nenavarím.
Takže môj životný štýl nie je práve s súlade so spôsobom, akým by sa malo stravovať dievča v puberte. Jem len samé polotovary, konzervy a gumené cukríky. Občas ani to nie.
•••
Sadnem si za svoj nízky, nie veľmi priestraný stôl, a opakom ruky zhodím na zem všetky zbytočné papiere. Slnko práve vychádza a na stole mám pásiky jeho lúčov, čo presvitajú cez lacné žalúzie.
Dovtedy si šúcham rukami spánky a oči, kým ma nerozbolia. Potom sa mierne vyfackám a donútim svoj mozog naštartovať.
Na to, že som hlavná redaktorka školského časopisu, zodpovednosťou veľmi neprekvitám.
Áno, naozaj, dovolili mi začleniť sa aj napriek mojej odlišnosti a absolútnej nepopularite. Konkurz záujemcov bol však anonymný. Fungovalo to asi tak, že každý si vylosoval kartičku s geometrickým tvarom, ktorý potom nakreslil na svoju úvahu.
Tá sa konkrétne týkala zlepšenia školského dvora. Nič extra, ale milujem kritizovať a zdieľať svoje myšlienky s ostatnými. Keď už pre nič iné, tak preto, že ľudia si prečítajú moje myšlienky a tak sa im dostanú do podvedomia. Či chcú, alebo nie. Heheh.
Mám svoj stĺpik (neviem, prečo sa to tak volá, keďže celú stranu zaplním pravidelne. Ehm, vždy.) Je hneď na prvej strane a riešim tam všetky možné a nemožné problémy spoločnosti, udalosti v minulosti, poprípade robím rozhovory so zaujímavými ľuďmi.
Teraz som sa však z mojej unudenej polohy ani nepohla. Okrem pera, ktoré prikvitlo v mojej ruke a ktoré automaticky zapínam a vypínam o stôl, pozerám sa uprene na bod niekde vonku a hryziem si spodnú peru. Tému si vždy vyberám. Fascinujú ma prírodné katastrofy a teroristické útoky.
Dnes sa však necítim na prehrabovanie sa článkami, robenia výcucu a pridávania pohľadu na vec. Po dlhom šomraní si, hmkaní pesničiek a frflaní sa rozhodnem spraviť úvahu na tému 'Spoločenký humor.' Pripomína mi to Sebastiána, tým pádom aj Bena, ktorý vlastne z mojej hlavy vôbec nezmizol.
Myslím, že humor, ktorý ľudí uráža, by sa humorom vôbec nemal nazývať. Prečo urážať a až na samé dno zhadzovať človeka, človeka tak isto cenného ako si ty, len pre jeho odlišnosť, inú sexuálnu orientáciu, farbu pokožky alebo náboženstvo?
Myšlienky sa už potom sypú samé. Takto sedím za stolom celé predobedie len v tričku a nadkolienkach a snažím sa vylepšiť každý detail. No čo už, perfekcionizmus. Neviem sa dočkať, čo si o tom pomyslí Teodor a spol.
Keď už nikto iný, Sebastian súhlasiť bude. Stopercentne.
•••
Už je skoro polnoc, keď v predsieni začujem bláznivý chichot. Nie, nie, prosím nech to nie je pravda. Nech to nie je ďalšia ocova šľapka. No, ocinko bol dobrý asi príliš dlho, pomyslím si a zamknem sa do izby.
Vyčerpane sa skĺznem po dverách na zem a chytím sa za čelo. Slečna chichotavá sa presúva do kuchyne a z tade do spálne. Otca počuť veľmi málo. Zatnem päste a tresnem hánkami do dverí. Potrebujem boxovacie vrece, hneď!
So zvládaním hnevu na tom nie som najlepšie, som celá bledá, zatínam zuby a snažím sa dýchať pravidelne a pomaly. Ľahnem si do postele a skôr ako zaspím, oči mi zaplavia slzy.
•••
"Bývame v malom bungalove, takže vyjsť von cez okno problém nebude." Sedím na stole a mrmlem si potichu plány. Nemám záujem sa s tou pipkou náhodne zraziť v MOJOM dome.
Okno nechám pootvorené a položím tam peračník, aby sa cez deň nezabuchlo. Pevne skočím oboma nohami ma zem a rozbehnem sa preč. Čo najďalej od domu. Čo najďalej od reality. Jednoducho preč.
Jednou z výhod nášho malého mestečka je, že celé obyvateľstvo sa nachádza asi na polovici rozlohy, do čoho sa ráta hlavne park,mestečko a malý obchodný dom.
Malé uličky a polia dookola sú tu voľné pre typy ako ja. Čiže iba pre mňa.
Mestečko je obkolesené prírodou, lesmi a horami. Celý deň kráčam, behám s rukami vo vzduchu, zatiaľ čo mi jemný vánok strapatí vlasy, alebo len sedím v tieni stromov a počúvam hudbu.
Keď opäť ležím v mojej posteli, začne mi strašne chýbať Ben. Poznám ho dosť úboho, ale keď si predstavím, ako by som prežila tento deň s ním, podvedome sa usmievam. Potrebujem niekoho, komi bude záležať. Pre koho budem mať nejakú cenu. Čím viac si to uvedomujem, tým sa cítim slabšie, slabšie a slabšie. Akoby sa všetka moja drzosť a sebestačnosť vytrácala...tak ako vnímanie...každou minútou mám viečka bližšie k úplnému zavretiu...
•••
Preberie ma trieskanie na dvere. Otcov hlas mi vyrazí dych. Toto nespravil ešte nikdy.
"Gloooriaaa, chcem ťa s niekym zoznáámiť!"
<odpusťte, táto kapitola je celkom nudná..;). btw, love ya all>
