pre môjho imbecila :3 4divergentie6
•••
Potom moje návštevy pozostávajú už len z policajtov, ktorí sa pýtajú na podrobný opis útočníkov. Jeden z policajtov vyzerá, akoby nespal tri dni a uhýba sa mi pohľadom. To na ľuďoch neznášam. Druhý je vyšší, robustnejší a vidno, že sa o seba stará. Správa sa ku mne ako k postihnutej a sprostej. Akoby som nevedela vypovedať, lebo som krpec. Pri odchode mu dám jasne najavo moju nesympatiu. Majte sa, páni dôležití.
•••
V nemocnici som ostala ešte deň. Benjamín prišiel okolo druhej poobede, hneď zo školy. A prekvapím vás, mal v ruke gitaru. "Nečakané" zahlásim hneď ako sa objaví vo dverách. "Tvoj pozdrav? Tak ahoj Gloria." oplatí mi sarkazmus. Vie ako na mňa a to o mne nevie nič. A moje meno vyslovuje pomalinky, akoby to bolo niečo krehké.
Vážne sa bojím, že ma zmení a že zmäknem. Že to už nebudem ja- nikým a ničím neohrozená a triezvo rozmýšľajúca. Nechcem sa meniť ani kvôli chalanovi, ktorý na mňa takto hlboko zapôsobil. Dlho som si k sebe nikoho nepúšťala, tak si neviem zvyknúť.
Bojím sa k niekomu citovo naviazať. Už len slovo "naviazať" mi robí zimomriavky. Sloboda je v mojom živote viac ako láska a vždy bola. Alebo skôr, sloboda je priamo úmerná s láskou. Nedá sa cítiť dobre s niekym, s kým sa necítim slobodne.
Ďalším zaujímavým faktom o mne je, že som nebola nikdy zamilovaná. Áno, s pár chalanmi z klubových skupín v našom meste, čo sa silou mocou snažia preraziť som sa bozkávala. Aký je to pocit...hm, snažím sa spomenúť si...je to niečo prijémné. Niečo, čo tvojmu mozgu zakazuje fungovať, ale nič viac. Žiadne motýle v bruchu, žiadne extra vzrušenie, žiadne spotené dlane, nič.
Celá noc však patrila myšlienkam naňho. Nedá sa hneď odhadnúť, treba ho skúmať dlhšie a to mi dosť imponuje. Každý jeho dotyk je tak premyslený a intenzívny. Už len jeho ruka na mojom líci ma rozpaľuje.
Usmejem sa naňho. Sadne si na moju posteľ a rozbalí gitaru. "Páčila si ti pesnička, čo som minule hral? Je od mojej najobľúbenejšej skupiny a volá sa..." preruším ho výbuchom smiechu. "Čo sa deje?" pýta sa ma vyľakane. Ledva polapím dych a cez smiech mu podám svoju mp3 s kompletnou diskografiou Green Day. "Vyzeráš príliš punkovo na Green Day" to sa už smeje aj on. "Punk nie je o výzore, ale keď sme už pri tom, ty vyzeráš na Green Day príliš normálne" vrátim mu to s úškrnom. Zavládne medzi nami stalo niečo nevysvetleteľné, niečo ako tiché porozumenie.
"Neverím, že existuješ." šepne. Snažím sa niečo na to povedať, nejako normálne sa zachovať pri komplimnete ale preruší ma prvým akordom American Idiot. Spievame si stále niečo iné, smejeme sa a hádžeme do seba vankúše. Je to trochu nevyrovnané, lebo každý pohyb ma zabolí. Pri ňom to však neregistrujem. Nedá sa, je totiž lepší ako liek proti bolesti. Všetká bolesť je teraz, tento moment minulosťou.
Cítim sa byť prijatá, dosť dobrá a výnimočná. "Ani ja neverím, že existuješ." vyjachtám, keď sa nám stretnú pohľady. Chvíľu potrvá, kým mu to dojde, a potom sa usmeje. Priblíži sa ku mne, nakloní hlavu a mne sa rozbúcha srdce. "Už musím ísť, ahoj" povie a odtiahne sa. 'Magor' pomyslím si, 'nechutne sa so mnou hrá. Heh, nečudovala by som sa kebyže sa na mne len pozabáva a zdrhne.'
"Kde musíš ísť? Je len päť hodín" poviem zvodne a prstom mu prejdem po hrudi.
"To ti vysvetlím, keď sa zase stretneme. Zajtra, okej? Vyzerá to tak, že tá strecha je tvoj druhý domov." Zasmeje sa a pokračuje "a toto na mňa neskúšaj, neuspeješ." A odkráča preč. Bez emócie. Neužíva si moju bezmocnosť a vyľakaný výraz ako Teodor. Správa sa pokojne a normálne. To ma vytáča najviac a hodím mp3 cez celú miestnosť. Nakukne do izby a zasmeje sa zatiaľ čo sa na mňa krátko, ale intenzívne pozrie. Potom už nadobro odíde.
Nepotrebujem ho. Tak ako nikoho predtým. Mám hudbu.
Zvádzam vnútorný boj. Práve som prežila najlepšie tri hodiny v živote. Skoro sa mu podarilo zmeniť môj pohľad na ľudí a nehádzať ich všetkých do jedného vreca.
Je zváštne, že mu nedôverujem, kvôli neistote, ktorú pri ňom cítim, ale zároveň sa mi ten pocit páči. Príde. Odíde. Chalan bez minulosti. Len sa objaví, a prevráti mi život a myšlienky naruby. Bez jedinej zmienky i sebe, informácie.
Ako sa mám s týmito myšlienkami nezblázniť, ako? Odpoveď na moju otázku mi dá hudba. Tá je mojou istotou, nech sa deje čokoľvek. Údery srdca sa spomaľujú a za chvíľu zaspím.
•••
Štvrtkové ráno je uspávajúce. Zívajúc sa zdvíham z postele a balím si náhradné oblečenie do tašky. Ešte raz ma doktorka prehliadla, s neustálimi komentármi o bastardoch, ktorí si dovoľujú na bezbranné dievčatká a s ešte neustálejšími radami, aby som si dávala pozor, lebo nabudúce môžem skončiť zviazaná a znásilnená, v horšom prípade mŕtva. Nakoniec zahlási, že sa ich stále nepodarilo vypátrať. S hlasom plným ľútosti zapiští "ahoj" a odcupká.
Oco ma už čaká pred vchodom, s úsmevom na tvári, v novom oblečení a oholený.
"Ideme do kina" povie veselo.
"Oci..ja...za tie peniaze sa nám zídu iné veci" aj keď som celkom uletená, v domácnosti musím mať viac rozumu. Lebo potom by ho nemal nikto.
Potom chytí moju tvár do dlaní a pomaly mi povie so slzami v očiach: "Gloria, skoro som o teba prišiel" tá veta ma vyľaká. "Ale," pokračuje "nebudem ťa držať na vodítku. Namiesto toho chcem mať s tebou čo najviac zážitkov. Kým si ešte doma, kým ťa mám." Zase neviem ako reagovať. Iba naňho upieram svoje veľké oči a snažím sa vymyslieť niečo duchaplné, aby si nemyslel, že sa mi ten nápad nepáči. Nakoniec sa len usmejem. Nerieši to, úsmev mi vráti a pomaly sa poberieme domov.
Strávime spolu super večer, po piatich rokoch mám pocit, že je to s ním lepšie. Viem, že na mamu nikdy nezabudne, na ňu by človek nezabudol ani po pár minútach. V jeho očiach stále vidím smútok, ale začínam vidieť aj zmierenie.
Keď dorazíme z kina domov, spýtam sa opatrne: "Ako ste sa s mamou spoznali?" mám fakt pocit, že už sa s ním o nej môžem porozprávať.
Mala som jedenásť, bola som vyľakaná, zlomená, uzavretá a...na všetky pocity sama.
Zasvietia mu oči. "Hehe" potláča úsmev "išla si kúpiť do môjho obchodu gitaru. Bol som len študent, vypomáhal som. Keď prišla, nevedel som od nej odtrhnúť oči. Sebavedomá, vysmiata, krátke strapaté vlasy a správala sa ku mne ako ku sprostému, ale veľmi zábavným spôsobom. Pozval som ju na rande. Povedala, že ak to nebude rockový koncert, tak nikde nejde" so smiechom zaspomína. Hneď na to zvážnie, postaví sa a ide si po fľašu s vodku. Ach jaj. Na dnes očividne stačilo.
Celkom spokojná si ľahnem do postele, až kým mi nedojde: Benjamín ma dnes čakal celý večer na streche. No doriti.
*•prosím komentujte, posúva ma to ďalej. Kritika pomôže..:3•*
