Dnes domov prídem čo najneskôr. Nemám náladu, nemám náladu na nič. Je to čudné, ale vyslovene chcem na neho myslieť. A nepotrebujem žiadne rozptyľovanie. Mám z neho čudný pocit. Je iný. Čo ak sa o mňa reálne zaujíma ? Nie, neskočím do náručia prvému chalanovi, čo sa o mňa zaujíma. Aj Teodora fascinujem. Inak, ale predsa fascinujem. Kráčam a vietor mi prefukuje tvár. Jemne, akoby ju hladkal. Dodáva mi silu. Zlepšuje náladu. Padne prvá kvapka. Po nej ďalšia a ďalšia. Tento dážď nie je bičujúci typ dažďa. Je taký mäkký a ťažký. Jasne si uvedomujem každú kvapku a nechám sa nimi uniesť. Často sa mi stáva, že uniknem od reality. Nie len povrchne a napoly. Absolútne sa ponorím do svojej fantázie a občas neregistrujem ani hlasy. Tak si tam stojím v strede chodníka s hlavou vyvrátenou do neba.
"Hej, nezavadzaj" ovanie ma odporný pach potu a z úst. Traja chalani s pár fľaškami a cigaretami ťahajú za sebou ďalšieho, čo na prvý pohľad nie je členom ich partie. Vyzerá slabo a ztrhane a jeho oči prosia o pomoc. Neudržím sa. Vletím do prostriedku a zjačím "Pustite ho!" skôr, ako si uvedomím ako vtipne musím vyzerať. Jasné, to som celá ja. Ďalšia časť do skladačky mojej komplikovanej povahy je- púšťať sa do vecí, ktoré si dopredu nepremyslím. Však načo? Radšej ich potom uhládzam. Viem, je to nerozumné, ale neviem to ovládať. Porekadlo dva krát meraj a raz strihaj je mi očividne cudzie. V tomto prípade na to nadvezuje aj to, že sa zastávam menšiny a slabších. Ako šikanované dievča by som sa mohla na to vykašlať s dostatkom argumentov typu : zažívam to ja, prečo by nemohli aj oni? Ale mňa fascinujú, obdivujem ich, obdivujem ich silu postaviť sa spoločnosti a väčšine. Ako vďaka mi postačí ich plachý úsmev a ako zadosťučinenie mám nenávistné pohľady ostaných. Ako aj teraz.
"Vypadni, pokým sa ovládam." zavrčí ten smrdľavý, s vyholenou hlavou. Hovorí neprijémne, dosť monotónne. Ja sa však stále naňho pozerám. Bez unhutia pohľadu, ktorým, ako som si za posledné dni intenzívnejšie všimla, dosť ľudí vytáčam. Chytím vyľakaného chalana za rameno a snažím sa ho odtiahnuť. Vyholená hlava zapíska. Ďalší dvaja pustia svoju obeť a zvyšok si pamätám veľmi matne. Pamätám si facku. Facku. Kričím chalanovi, aby ušiel. Ranu do brucha. Kopanec. Kričím naliehavejšie. Ďalší. Zatmie sa mi pred očami a spadnem do bezvedomia na zem.
•••
Ležím a registrujem len bielu okolo seba. Jasné, nemocnica. Otázke "kde som to?" používanej v takýchto situáciách som nikdy nechápala. Po pár sekundách registrujem svoje ruky v otcovich. Oči má červené. Napriek tomu, že to mám s ním ťažšie ako on so mnou, sme tu pre seba, staráme sa o seba navzájom a máme sa radi. Nikto iný nám neostal. "Gloria" vzdychne s úľavou. Zasmejem sa, ale boľavé brucho ma zastaví. Mám ho pokryté fialovo-žltými fľakmi. Tak ako aj tvár a to nerátam rozbitú peru a pár modrín na nohách. Napne ma, ale držím sa dobre. Po pár otázkach ako sa cítim z jeho strany, a čo sa vlastne stalo z mojej strany, potrebujem vedieť ako sa má 'ten dotyčný'. Uistenie, že dopadol lepšie ako ja, by mi dosť pomohlo. Otec však nič nevie a je niečo po ôsmej večer, čo znamená, že za chvíľu odíde do práce. Normálne pracuje ako upratovač za niečo, čo nie je hodné toho, aby sa to volalo plat, ale občas si privyrobí ako nočný strážnik. Podľa jeho oblečenia vidím, že sa tam chystá. Celkom ma to poteší, lebo takúto mániu starostlivosti a zodpovednosti nemal už dlho. Asi ma ľutuje a vyčíta si to. "Ahoj, budeš okej" povie a pobozká ma na čelo. "Ahoj" poviem trochu clivo, lebo tu ostávam sama. Už ste si asi všimli, že nie som typ človeka, komu stoja rady spolužiakov s kvetmi a čokoládou pred postelou. Hypnotizujem sa nástennými hodinami oproti, samozejme so slúchadlami na ušiach. Najprv počítam sekundy, neskôr minúty a nakoniec držím ledva rozlepené oči.
"Áno, sme kamaráti." Ten hlas pred izbou ma preberie, ach...ten hlas. Akoby som mohla zabudnúť? Jeho spev si z hlavy vyhodiť nemôžem. Ledva sa narovnám a mám ho pred očami. Alebo skôr ich. V druhom chalanovi spoznám dôvod, prečo tu ležím. Vytiahne obrovskú kyticu ruží, ktorú väčšina žien nedostane ani raz za život. Pozerám sa na neho a neviem sa spamätať. "Ja som ti hovoril, že ju viac poteší toto" uškrnie sa..hm..ako sa vlastne volá? Zase má však v ruke gitaru...čo s ňou aj spáva? Pozerá sa na mňa tými ľadovo modrými očami a z púzdra vytiahne červené Conversy.
"To nemyslíš vážne. Vy obidvaja."
"Dám ti ich však pod jednou podmienkou" povie 'pán tajomný' tajomne.
"Ha, tak to si ich môžeš strčiť. Ako som ťa už poučila minule, nebudeš ma riadiť."
Zase sa uškrnie tým svojim spôsobom typu jeden kútik hore. "A tá podmienka je.." odmlčí sa.."že ich doriadiš ako tie, čo si mala pri našom prvom stretnutí"
To sa už usmievam aj ja. Hrá sa so mnou. Super. A mne sa to páči. Dvojnásobne super.
"Chceli sme sa ospravedlniť" pokračuje "toto je môj mladší brat Sebastián, ktorého skoro ho zmlátili. On je totiž homosexuál." Sebastián sa na mňa placho usmeje. Vrátim mu srdečný úsmev a chytím ho za ruku.
"No a ja som Benjamín" odkašle si a nenechá ma zareagovať. "Vážime si tvoju pomoc, ale viac sa na teba hnevám." Hnevá sa na mňa ? Wtf?
Všimne si môj začudovaný výraz a prejde mi rukou po modrine na tvári. "To je nad tvoje chápanie, ty hlavne oddychuj" Som úplne napätá a keď mi jeho ruka skĺzne na krk, mám čo robiť, aby som potlačila vzdych. Využije moju neschopnosť reagovať a chytí ma za ruku. "Toto ti asi nespravili oni" podráždene okomentuje moje jazvy od žiletiek z čias, keď som šikanu a moju odlišnosť ťažko znášala. Zahryznem si do pery a stále sa zmôžem ledva na nádychy a výdychy, nie to ešte na slová. "Aj tak si nádherná" kľakne si k mojej posteli, a priloží si k môjmu zápästiu pery. Nedýcham. Nevnímam čas. Potom sa bez slova zdvihne a odíde. Bez pozdravu a pohľadu do očí.
Sebastián je v pomykove skoro ako ja. Asi ani ľudia žijúci s Benjamínom dennodenne nevedia odhadnúť jeho reakcie.
"Tak ja idem" vyjachtá "prosím vyzdrav sa, páčiš sa mi, pozeráš sa na mňa inak ako ostatní. Ahoj" to už znelo sebavedomejšie. Vďaka v jeho hlase mi padne dobre.
"Ahoj, ďakujem za darčeky" usmejem sa "a mimochodom, volám sa Gloria."
•••
Keď odídu, neviem čo z toho bola realita, kebyže tu neležia ruže a Conversy ako dôkaz. Viem len jedno. Benjamín mi to celé vracia spôsobom, ktorým sa mi dostáva pod kožu. Šokuje ma. Ale to nie je vec, čo ma šokuje najviac. Prvý krát to niekto vo mne zlomil. Ja som niečo cítila?
