for my retarded and always-like-drunk brother JackDaniels40
Jún. To jest písomky. To jest stres pre väčšinu žiakov. To jest....oh....zase som výnimka.
Som príliš zaneprázdnená aby som sa učila (rozumej=lenivá).
V tričku 'Som nevhodný typ' a s vychladeným Monsterom v ruke si trochu prehnane rezko vykračujem po chodníku. Prehnane, lebo mierim do školy.
Nejaký chalan vlečúci svoje dievča za ruku sa na moje tričko škerí a zaujato si ma pár krát prebehne očami.
Za cesty mu luskem pred ksichtom, čím ho donútim spamätať sa. Obzerá sa po mne tak či tak, a ja si skľúčene uvedomím, že sa hrám s ďalším príslušníkom mužkého pohlavia. 'Štetka' nadáva mi moje svedomie. 'Máš frajera, nie?'
Pri tomto sa uchechtnem. Hm, frajera. Ach, to slovo znie strašne. Ani uši môjho svedomia ho nedokážu počúvať.
Znie to tak strašne oficiálne. Ako status. Nie som jeho frajerka. Som on. A on je ja. Sme spriaznené duše. Najlepší kamarári. Sme....on je...proste zázrak. Ôsmy div sveta.
•••
Večerná charitatívna akcia ma rozpaľuje. Je len pár minút do konca vyučovania a ja sa chvejem a cítim sa ako v klietke. Už teraz. Kedy mi začalo tak záležať na názore iných? Toto je iné, presviedčam sa v duchu, sú to Benovi rodičia. Pogratulujem mojej psychickej labilnosti a nútene sa sústredím na biológiu.
Domov vpálim ako s vrtuľou v zadku a dopadnem na neupravenú postel.
A vtedy mi to dojde a obleje ma studený pot. Tackavo sa blížim k najbižšiemu zdroju vody, teda do kuchyne.
Anastasiin pohľad sa z usmiateho zmení na vyľakaný a rozhodne vstane zo stoličky. 'Záleží jej na mne' blysne mi hlavou a jemne sa usmejem.
O nej sa to však nedá povedať. Ustarostene sa pozerá ako chvatne do seba lejem pohár studenej vody.
Dokonca na stole nechala načaté svoje tehotenské chúťky, ryžu s jahodovým topingom a zaváranými hubami.
Ten pohľad môjmu žalúdku veľmi nepomáha, napriek tomu si sadnem vedľa jej doterajšieho miesta. Posadí sa vedľa mňa ale pochybovačný a matersko-starostlivý pohľad jej z tváre nezchádza.
"Zdôveríš sa mi, Glori, zo svojimi ťažkosťami?"
Ach to fakt? Fakt sa musí takto vyjadrovať?
"Hm..." mlčím. Cítim, že jej to chcem povedať, čo ma privádza do čudného pomykova. Žeby som ju naozaj mala rada? Eh. Vzdávam sa.
"Idem von a nemám šaty."
Nahodí nechápavý výraz a dožaduje sa podrobnejšieho vysvetlenia. Pri tom si neodpustí veľavravný pohľad na môj dnešný outfit typu 'ty a šaty?'.
"Idem na benefičnú akciu. Chcú ma poznať rodičia môjho...ehm...chalana." Radšej sa vykrútim z vysvetlovania nášho vzťahu.
Anastasia sa zase tak matersky usmeje a bez slova mi zo spálne donesie šaty.
"Wow" celkom mi vyrazia dych.
"Dala mi ich Jimmyho priateľka...potom ako..."
Nastane neprijémna pauza. Pozeráme sa navzájom do očí. Je to dosť ťaživé.
Nakoniec zo seba dostanem skoro nečujné 'ďakujem.'
"Potom ako sa zabil na motorke. V devätnástich." ani jej hlas nie je práve najhlasnejší.
