Tested Love (SK)

Dvadsiata šiesta kapitola

Hneď, ako som otvorila oči mama a lekár stáli nado mnou. Posadila som sa a spýtala som sa mami, čo sa deje. Mama a lekár pozerali raz na seba a raz na mňa. Nepovedali ani slovo, a tak som sa spýtala znova. Nakoniec mi mama povedala, že sa Michelle konečne prebrala. Ani neviem, ako a začala som od šťastia plakať.

,,Zlatko je tu ešte, čo musíš vedieť," hovorí mama.
,,Čo by som mala vedieť?" opýtala som sa zmätene.
,,Neviem, ako ti to poviem, ale musíš to vedieť."

V tom mi srdce začalo veľmi búchať, aj keď som nevedela, čo sa deje. Mama mi oznámila, že Michelle dočasne stratila pamäť, ale pamätá si iba obdobie predo mnou. Nepamätá si mňa ani to, čo sme spolu zažili. Doktor nám povedal, že pamäť sa jej môže vrátiť vtedy, keď jej budeme pomáhať si spomenúť. Bolo pre mňa hrozné zistiť, že si ma vôbec nepamätá. Pamätala si iba jej život predo mnou. Nevedela som, čo mám urobiť a či ma vlastne spozná, keď pôjdem za ňou. Bojím sa, že sa jej pamäť nikdy nevráti a zabudne na mňa úplne. Vnímala som iba to, ako ma mama utešuje. Doktor odišiel a do izby vošla Jocelyn.

,,Môžeme sa porozprávať?" opýtala sa ma Jocelyn.
,,Áno môžeme," odpovedala som.
,,Idem do bufetu donesiem niečo aj Vám?" spýtala sa mama. Pokrútili sme hlavou, že netreba nič a mama odišla.
,,Čo sa deje?" opýtala som sa Jocelyn.
,,Michelle si ťa nepamätá."
,,Ja viem, doktor nám to povedal pred chvíľkou," povedala som a v tom som sa rozplakala.
,,čo budeme robiť?" opýtala som sa jej.
,,Pomôžeme jej spomenúť si," povedala a usmiala sa na mňa.
,,Bojím sa, že ma nespozná keď vojdem do jej izby," s plačom som jej hovorila.
,,Neboj sa, teraz idem za ňou a pozdejšie môžeš ísť ty dobre?"
,,Dobre, ďakujem Vám." Usmiala sa na mňa a vyšla z izby.

*O 3 hodiny neskôr...*
Jocelyn mi povedala, že už môžem ísť za Michelle. 10 minút som stála pred jej izbou, pretože som sa bála. Nakoniec som vošla, akurát spala a vyzerala tak nádherne. Podišla som k jej posteli a Michelle otvorila oči.

,,Ahoj, poznáme sa?" opýtala sa Michelle a chcela som začať plakať.
,,Ty si ma nepamätáš?" opýtala som sa jej.
,,Nie, kto si?"
,,To som ja Michelle, chodíme spolu," s plačom som jej hovorila.
,,Chodíme? Prepáč ja si ťa nepamätám," zmätene hovorí Michelle.
,,Nevadí, ja radšej pôjdem," rozplakala som sa. Chcela som vstať a odísť, ale Michelle ma zastavila.
,,Počkaj, máš našu spoločnú fotku?" opýtala sa Michelle.

Ukázala som jej spoločnú fotku a zmätene na ňu pozerala. Michelle sa spýtala či si ju môže nechať a ja som súhlasila. Do izby vošiel doktor a musela som odísť. Vraj jej idú robiť nejaké testy, ale nič mi nepovedali. Vyšla som z izby a otec Michelle kráčal za mnou.

,,Neviem, čo tu robíš, ale moja dcéra kvôli tebe leží tam," ukázal s krikom na izbu, kde ležala Michelle a pokračoval.
,,Ak sa jej niečo stane nepraj si ma," rozkričal sa viacej.
,,Nechcem ťa pri nej už vidieť," kričal, ale ja som ostala v šoku a nevnímala som, čo sa stalo ďalej.

Vnímala som, len ako ma Mike viedol na moju izbu a mama sa tam ostala hádať s otcom Michelle. Prišli aj ochrankári a odviedli ho von.

,,Nechcela som jej ublížiť," jachtala som.
,,Ty si jej neublížila naschvál a jej otec je dobrý hajzel," zlostil sa Mike.
,,Mike!" zahriakla som ho.
Mama prišla do izby a hneď ma objala.
,,Si v poriadku?" pýta sa ma mama.
,,Mami ja som nechcela," s plačom som sa jej ospravedlňovala.
,,Prestaň, nie je to tvoja vina," utešovala ma mama.

*Michelle*

Otvorila som oči a neznáme dievča sedelo pri mne. Vravela niečo také, že spolu chodíme, ale ja som si to vôbec nepamätala. Podala mi fotky, ale vôbec som si nespomenula. Keď odišla počula som len krik na chodbe a po chvíľke vošla dnu mama.

,,Mami, čo sa stalo?" opýtala som sa mami.
,,Nič zlatíčko, upokoj sa len ocko sa s niekým pochytil," upokojuje ma.
,,Mami prečo kričal na to dievča? Čo mi urobila? Čo sa vlastne stalo? Kde to som?" Zmätene som sa pýtala.
,,Upokoj sa, všetko ti poviem zlatíčko."
,,S Emou ste mali autonehodu," chcela pokračovať, ale prerušila som ju.
,,S tou, čo tu bola pri mne?" opýtala som sa.
,,Áno zlatíčko, chodíte spolu," povedala mama a mňa zavalilo teplo. To isté tvrdila aj ona.
,,A prečo otec na ňu kričal?"
,,Pretože ju obviňuje za to, čo sa ti stalo a nikdy neprijal to aká si," hovorí so smútkom mama.
,,Čo urobila?" opýtala som sa.
,,Išli ste niekam na výlet a narazil do Vás kamión," hovorí mama.

V tom som mala nejaké záblesky z tej noci, ale v tom vtrhol do izby otec. Bol nahnevaný a hneď začal nadávať na všetkých. Doktor vošiel dnu a mamu a otca poslal do čakárne. Skontroloval ma a odišiel. Chvíľku som si pozerala fotku mňa a tej neznámej baby a ani neviem, ako a zaspala som.

*Ahojte prepáčte dnes to je kratšia kapitola a poslednú dobu moc nevydávam, ale mám blbé obdobie. Budem sa snažiť vydávať častejšie. Ďakujem, že čítate môj príbeh a, že aj hlasujete. Veľa to pre mňa znamená ďakujem.*