Komplikovaní ✔️

1. kapitola

"Vo Vancouveri sa ti určite časom zapáči. Nájdeš si nových kamarátov..."

"Nechcem nových kamarátov," odsekla som. Otvorila som ďalšiu krabicu, ktorú priniesli sťahovači a nazrela dnu. Konečne moje veci. Okrem oblečenia som si so sebou vzala už len knihy. Knihy boli zbalené tu, ešte nájsť to oblečenie.

"Zlatko, prosím, nemala by si sa tak strániť ľudí," prenikol ku mne mamin ustarostený hlas z kuchyne.

"Ľudia len ubližujú a ja som si prežila bolesti už dosť," túto frázu, ktorej sa držím už necelý rok jej opakujem stále dookola. Viem, že to na ňu zaberie a ona vie, že mám pravdu. Radšej ostanem verná prikrášleným postavám z fantázií.

Mama vyšla na chodbu, kde som sa momentálne nachádzala aj ja. Z drdolu, čo sa pomaly rozpadával sa uvoľnili nové pramienky vlasov a padali jej do očí. Prisunula si ku sebe jednu z krabíc a otvorila ju. 

"Taniere! Konečne som ich našla," zaradovala sa a tlačila tú hnedú kartónovú kocku smerom do kuchyne. Pousmiala som sa nad tým, aká je uvoľnená. Nový dom pre ňu znamenal žiadne bolestivé spomienky na ocka. Ocka ľúbila, no určite je rada, že jej ho tu nič nepripomína tak, ako to bolo v San Franciscu.

Chytila som krabicu s literatúrou do oboch rúk. Opatrne som kráčala po schodoch tohto obrovského domu na druhé poschodie, aby som náhodou nespadla. Malo to poriadnu váhu.
Kopla som do pootvorených dverí mojej novej izby a vstúpila dnu. Izba bola taká veľká, že by sa tu dalo aj tancovať. Slnečné lúče ju celú krásne osvetľovali cez veľké okná, ktoré siahali takmer až po podlahu.

Krabicu som hodila na posteľ a poriadne sa tu poobzerala. Pred posteľou na zemi ležal veľký, biely, chlpatý koberec. Krásne to ladilo s tmavohnedou podlahou. Nábytok bol taktiež hnedý, aby vyznel popri bielych stenách. Bola to krásna izba, dokonca s vlastnou kúpeľňou. Vedľa sa nachádzala hosťovská izba, za ňou mamina pracovňa a až tak bola jej spálňa. To znamenalo, že budem mať väčší pokoj ako v starom dome.

Už bolo všetko na svojom mieste, tak, ako som to chcela. Naposledy som skontrolovala, či je všetko úhľadne uložené a či je to podľa farby, až potom som zavrela skriňu.

"Jackie, večera je hotová!" prenikol sem známy ženský hlas. Povzdychla som si a odišla. Zbehla som dole po širokánskych schodoch a vpadla do kuchyne. Rozvoniavalo to tam neskutočne chutne a v ústach sa mi vytvorili slinky.

"Čo máme?" spýtala som sa a usadila sa za stôl.

"Mäsové guľky," oznámila mi s úsmevom. Položila predo mňa tanier s guľou mäsa, ktorá plávala v červenej omáčke spolu so zemiakmi. 

Pousmiala som sa na ňu. Prisadla si oproti mne so svojou porciou. Spoločne sme sa pustili do lahodnej večere.

"Už si sa povybaľovala?"

"Áno, práve som skončila. Len nemám miesto na knihy."

"Nechaj ich niekde pri posteli. Dokúpime ešte nejaký nábytok. Nie je ho tu dostatok," bolo vidno, že je moja mama. Zmýšľanie sme mali také isté, možno aj preto sme si tak dobre rozumeli. Knihy som veru uložila k posteli a súhlasila som i s prehlásením o nedostatku. Veľa ľudí nám závidelo náš pokojný, bezkonfliktný vzťah. 

"Nechýba ti San Francisco? Sme teraz ďaleko. Sme ďaleko od všetkých," povedala som tichšie, ako som mala v pláne.

Mama prehltla a uprene sa na mňa zadívala: "Zlatko, viem, že sme ďaleko, no ubíjalo to mňa i teba. Všetky miesta, či už v meste alebo v našom dome sa spájali s bolestnými spomienkami. Ak by sme neodišli, postupne by nás to zničilo."

"Ale ocko..."

"Ocko ostal s nami tu," položila si ruku na hruď. Potlačila som nutkanie pretočiť oči nad otrepanou frázou. "Pochopil by to a Kelly tiež. V jednom roku sme stratili dvoch najdôležitejších ľudí nášho života. Musíme sa pohnúť ďalej, sĺz a smútku bolo dosť. Žijeme pre to, čo bude, nie pre to, čo sa stalo," znovu mi zrekapitulovala veci, ktoré mi hovorila aj pred sťahovaním. 

Iba som prikývla a jedla ďalej. Mame je určite ľúto, že už nemôže len tak zájsť na ockov hrob, ako to robievala v mojom rodnom meste a mne taktiež. Ocko mi chýbal, aj keď je to už cez rok odkedy sa pominul. Zomrel na jar minulého roku na srdcovú zástavu. Mala som s ním úžasný vzťah, a preto to bolo ťažké sa vyrovnať s jeho smrťou.

"O dva dni nastupuješ do školy. Tešíš sa?"

"Prosím ťa, kto sa teší do školy? A čo je to vlastne za otázku? Nemám sedem," zdvihla som obočie a ona sa zasmiala. Určite čakala túto odpoveď. Vie, že jediné, čo zo srdca nenávidím je škola, a tak to aj ostane. Niekedy som tam chodila rada, no už tomu tak nie je. "Na akú to vlastne nastupujem?"

"Pokiaľ si dobre pamätám, tak na Lord Ast."

"Super," zamrmlala som sarkasticky. Už len ten názov je divný. 

Po večeri, ktorá ma úplne zasýtila som sa odobrala do izby. Mama sa podujala, že ešte vybalí zvyšné veci. Veľa z nábytku sme naozaj museli ešte kúpiť. Nebola šanca všetko preniesť zo San Francisca do Vancouveru. Toto mesto bolo krásne, to musím uznať, najviac sa mi páčili mrakodrapy, ktoré od nášho domu neboli tak ďaleko, no predsa by sme tam pešo nedošli.

Zvalila som sa na veľkú posteľ s bielymi perinami a vankúšom a vdýchla vôňu novoty a čistoty. Chýbala mi Amerika, chýbalo mi San Francisco, no bola som rada, že mám šancu začať žiť nový život a nebudem spútaná spomínaním. Vytvorím si nové spomienky, teda, aspoň dúfam. Ak by Kelly ešte žila, určite by som jej ihneď napísala a popísala každý drobný detail tohto domu a mesta. Avšak ona už medzi nami nebola dobrých sedem mesiacov.

Moja najlepšia kamarátka, ktorá si podrezala žily. Chýbala mi a tak isto mi chýbal aj ocko. Ešte stále mám od nej list na rozlúčku, čo som si pred sťahovaním založila do jednej z kníh. List bol adresovaný mne, ale nemala som doposiaľ odvahu ho otvoriť. Ak by som si prečítala všetko, čo sa tam nachádzalo, určite by som to nezvládla.

Vzala som si z komody rozčítaný román a otvorila ho hneď na prvej stránke. Všetko čítam najmenej trikrát, no nikdy ma to neomrzí. 

Začítala som sa do riadkov a ani neviem ako, zrazu som ich pred sebou nevidela. Obklopila ma čierno čierna tma a ja som sa po dlhom a namáhavom dni konečne oddala spánku, ktorý ma milostivo prijal.