Komplikovaní ✔️

27. kapitola

Už tomu boli tri mesiace, odkedy som sa zobudila s polovicou postele prázdnou. Nielen, že sa oteplilo, prišla jar a hrubé kabáty vymenili tenšie bundy, pokroky som urobila aj ja osobne.

Začala som sa znova úprimne smiať. Timothyho obraz mi pred očami bledol viac a viac. Voľné dni som trávila s priateľmi. Upevnili sme si medzi sebou putá, teraz sme boli takmer nerozlučiteľní. Navštevovali sme kiná, kaviarne, reštaurácie a rôzne iné podniky ponúkajúce zábavu. Mamu povýšili. Pracovala veľmi tvrdo, domov prichádzala neskoro večer, ale vyzerala spokojná a vyššia pozícia bola pri toľkom úsilí len otázkou času.

Mesto bolo oblepené plagátmi ohľadom akejsi jarnej slávnosti. Sľúbené boli kolotoče, dobré jedlo, živá kapela a pre dospelých, alkohol.

Vanessa sa s tým za nami prihnala raz ráno a skuvíňala ako tam musí byť a odmieta ísť sama.

"No ja neviem... na takéto akcie nejako nie som," uvažovala som nad tým.

"Prosím, prosím. Idú všetci."

Zazdalo sa mi, že sa bavíme ako matka s dcérou. Vyvrátila som oči a opýtala sa, kto sú to všetci.

"Leo, Sue, Dave a moja maličkosť," ukázala na seba rukami.

"A musí to byť?" stukala som.

Prikývla s očami veľkými ako taniere.

* * *

Oslava sa konala na tom istom mieste, kde sme s Timothym išli na piknik. Stálo tam veľké pódium, okolo boli stánky s alkoholom, pečeným jedlom, sladkosťami a bola tam i búdka, kde za dolár dostanete pusu od krásavice.

Vanessa vyberala, kam položíme deky. Samozrejme, zákon schválnosti zafungoval. Našťastie, slnko už zapadlo a vďaka tomu mi park nebol až tak povedomý. Pôsobil kúsok inak a pokojne som mohla predstierať, že som tam nikdy nebola.

Usadila som sa k Leovi a za to si od neho vyslúžila milý úsmev. Koncert začal takmer okamžite ako sme sa zložili a naša vrava odrazu už nebola tak hlasná. Prehlušila ju hudba.

"Pozrite, čo mám," zhúkol Dave a odzipsoval vak. Vytiahol odtiaľ sklenenú fľašu s dlhým hrdlom a priezračnou tekutinou vo vnútri. Na etikete jasne svietili červené písmená VODKA.

"Niektorí z nás ešte nie sú dospelí," upozornila som ho.

"A čo?" odvrkol.

"A nič. Ak to Jackie nechce, nemusí to piť. Zájdeme kúpiť aj niečo normálne. Pridáš sa, Vanessa?" opýtala sa Sue a driapala sa na nohy.

Nessie prikývla a bez slova alebo pohľadu mojím smerom sa pobrala za kamarátkou. Sekundu na to Dave čosi zamrmlal, zdalo sa mi, že to bola akási nadávka a odišiel tiež.

S Leom sme osameli a odmlčali sa. Snažila som sa zahnať spomienky na moje posledné odviazanie sa, ak tomu tak smiem hovoriť. Ráno som sa zobudila pod Timothyho perinami. Už vtedy som k tomu chlapcovi niečo cítila, iba to nebolo tak intenzívne. Teraz sa pod nikoho perinami nezobudím, možno tak pod vlastnými, ale istotne nie pod jeho.

Stisla som tlačítko na telefóne a displej mi osvietil tvár. Kontrolova som hodinky. Vrátiť som sa mala do polnoci. Ešte tri hodiny a približne štyridsať minút.

Z oka sa mi vykotúľala slza a dopadla na sklo, ktoré práve zhaslo. Ani som si neuvedomila, že mierne plačem.

"Prečo si to robíš?" ozval sa Leo.

"Čo?"

Vychmatol mi mobil z ruky a znova ho zapol. Uslzene som sa dívala na tapetu mňa a muža s orieškovo hnedými očami. Boli sme vysmiatí, celí rozžiarení a čerstvo po našom prvom bozku. Pozadie tvorili ihličnaté stromy, neďaleko od miesta fotenia bola chata, kde sme oslavovali jeho narodeniny.

"Musíš sa odpútať," radil mi. "On je preč."

"A čo ak zabudnúť neviem?"

Pozeral na mňa akosi zvláštne. Zdal sa byť prítomný a zároveň myšlienkami niekde úplne mimo realitu. Telefón som odložila do vrecka na zelenej bunde a zvedavo na Lea vzhliadla.

Zamračila som sa. Akúrat som sa išla opýtať, či sa cíti dobre, keď sa nahol a prekvapil ma bozkom. Dlane mi priložil na líca. Telom sa ku mne prisunul o niečo bližšie.

Odtiahla som sa a samým šokom zabudla zatvoriť ústa. Vstala som z deky s vedomím, že o pár sekúnd ma zaplavia horúce slzy.

Obrátila som sa a rukou si prekryla pusu. Utekala som od neho ako mi nohy stačili, niekam, kde nebude nik a bude tam aký-taký pokoj, aby som sa mohla vyrevať. Prebehla som okolo prekvapenej Vanessy a Davida držiaceho svoju priateľku okolo bokov.

Neviem ako ďaleko presne som bežala, viem len, že to bolo dosť ďaleko, aby tam už takmer nedoletel ani zvuk hudby. Všade naokolo bola tma. Čupla som si pod mohutný dub a pustila sa do nariekania. Možno moje tvrdenie, že neviem zabudnúť nie je správne. Pravdou by možno bolo, že nechcem.

Začula som kroky a spozornela. Približovala sa ku mne postava. Videla som iba tieň a obraz bol rozmazaný. Utrela som si mokré oči a skúsila zaostriť ešte raz. Bola to Vanessa. Naozaj neviem, ako ma našla. Možno bežala hneď za mnou.

"Ahoj," pozdravila jemne a prisadla si ku mne na trávu.

"Ahoj."

Obe sme potom mlčali.

"Leo ma pobozkal," ozvala som sa prvá.

"Páni," vyriekla, no nezdala sa byť prekvapená.

Zachmúrila som sa a prezrela som si ju. Hľadela do diaľky s rukami na kolenách a prikyvovala.

"Vedela som, že to príde. Je do teba blázon."

"Ja som zasa blázon do tvojho brata," mierne som odvrkla.

"Viem."

Opäť to ticho.

"Chýbaš mu," povedala.

Zdvihla som zrak.

"Často spolu telefonujeme. Urobil to kvôli mne a mame, kvôi našej rodine, ale to neznamená, že niečo neobetoval. Skutočne ťa miloval, stále tomu tak je. Aj pre mňa je náročné byť odrazu bez polovice rodiny. Všetci plačeme, nie si jediná. Niektorí z nás to ale robia pred spaním alebo nasmiesto spánku," uchechtla sa. "Už ani neviem ako Timothy vyzerá bez uplakaných očí. Vždy sa na teba opýta a tešila ho správa, že ti je už lepšie. Tak si aspoň poslednú dobu pôsobila. Jeho to tešilo, no zároveň bolelo lebo to znamená, že zabúdaš. No to je v takejto situácii asi nevyhnutné, že?"

"Nevedela som, že udržiavate kontakt," vyriekla som hlúpo.

Samozrejme, že udržiavajú. Sú súrodenci.

"Prečo to urobil? Vzťah na diaľku ani nebral do úvahy."

"Vzťahy na diaľku stoja za nič. Obaja potrebujete telesný kontakt a on nechcel, aby si sa dlho trápila. Uprednostnil možnosť veľkej bolesti, ktorá ale pominie skôr," vysvetlila.

A znova to ticho...

Mykla ramenami a s povzdychom sa postavila na nohy. Načiahla ku mne ruku: "Poď, ideme domov. Aj tak tá hudba stojí za hovno."

Zasmiala som sa a moju dlaň vsunula do jej. Cestou k dekám ma objala okolo pliec. Vnímala som to neviditeľné bremeno na našich pleciach. Niesli sme ho spoločne, ale možno práve spolu sa nám ho podarí odľahčiť.

Tak, decká, toto bola predposledná kapitola. Ďalšia bude finálna a som naozaj zvedavá ako vezmete koniec tohto príbehu. Ďakujem za všetko. Love u