Komplikovaní ✔️

9. kapitola

"Slečna Mayersová, mohli by ste tu so mnou, prosím, na moment ostať?" spýtal sa ma učiteľ po skončení poslednej hodiny. Vanessa po mne strelila spýtavým pohľadom. Naznačila som jej, aby ma počkala na chodbe. Odsúhlasila mi to jedným rýchlym prikývnutím a zaradila sa do tlačenice spolužiakov, ktorí sa pokúšali, čo najrýchlejšie opustiť triedu. S Vanessou sme sa dohodli, že si dnes zájdeme na obed mimo priestorov školy. Súhlasila som, predsa len, bola na mňa milá od prvého dňa, čo ma spoznala a ja som jej toho bola dlžná naozaj veľa. Za jej ochotu a podporu a to, že aj napriek mojej nevôli, sa ma snažila zoznámiť s mestom, kde som sa prisťahovala. Každé nové dievča by si teraz istotne pomyslelo, že je to ako splnený sen. Hneď v prvý deň si nájsť dve dievčatá, ktoré sa rozhodnú, vziať si vás na starosť a nenechať vás napospas samote. Lenže ja by som radšej uvítala tú samotu. To však ešte neznamenalo, že tejto obetavosti som si nevážila.

Asi štyridsaťročný učiteľ matematiky zabáral nos do papierov na jeho stole a moju prítomnosť úplne vypustil z hlavy. Nadobudla som pocit, že za tak krátku chvíľu bol schopný zabudnúť na to, že sa so mnou chcel rozprávať. Nakoniec si však odkašľal, okuliare si stiahol z nosa a nekompromisne sa na mňa pozrel. "Opravil som minulo týždňové testy," začal. V tom momente som si uvedomila, kadiaľ tým má namierené. Tú písomku som úplne domrvila. Nevedela som takmer nič, počítanie mi nikdy nešlo a po prázdninách to so mnou bolo ešte o niečo horšie. 

"Viem, že som ho skazila," vydala som zo seba. Ruky som si spojila pred sebou. Prsty sa mi začali od nervozity preplietať. Pán Gerard nadvihol svoje dokumenty a spopod nich vytiahol jeden, len z časti popísaný papier. Spoznala som moje písmo a do líc sa mi okamžite vohnala červeň, keď som v ľavom hornom rohu uvidela veľké červené D-éčko. 

"Skazila je slabé slovo, slečna... Čo sa vám stalo, preboha? Videl som výpisy z vašej starej školy a z matematiky ste na konci ročníka nikdy nemali horšiu známku než B." To je síce pravda, no tá dvojka bola na hranici s trojkou a to teda nie je žiadna sláva. Nikdy som nepochopila, ako sa mi to podarilo, no stále som presvedčila učiteľku, aby sa nado mnou zmilovala. 

"Posnažím sa, pán profesor. Ďalšia písomka dopadne lepšie, sľubujem." Skvele, práve som prisľúbila niečo, čo nemôžem splniť. Matematiku ma stále doúčala Kelly, ale čo so mnou bude teraz, keď ona už odpočíva v pokoji?

"To by som vám radil," pritakal. "Môžete ísť." Pozdravila som sa a opatrnými krôčikmi opustila triedu. Chodba bola takmer ľudoprázdna, jediná osôbka, ktorá sa na nej nachádzala, stála pri protiľahlej stene a nervózne podupkávala nohou. S ruksakom na pleciach som k nej podišla a vydýchla všetok zadržiavaný vzduch z pľúc. Ani som si neuvedomila, že som prestala dýchať. Mohol za to ten stres. 

"Čo chcel?" spýtala sa. 

Nad celou touto situáciou som len pokrútila hlavou. Prsty som si vsunula do vlasov. Nechty ma poškriabali na pokožke hlavy. Zúfalo som si odfrkla a zadívala sa na podlahu. Zrazu mi prišla na pohľad sympatickejšia ako Vanessine oči plné otázok. Nevedela som, čo jej na to povedať. Že potrebujem doučovanie? Že najpravdepodobnejšie prepadnem z matematiky? Musela som to predýchať najprv ja, až potom to môžem povedať niekomu inému. Presne tak som riešila všetky problémy. Ako prvé, spracovala som ich, neskôr bolo rozprávanie o tom, čo ma trápi oveľa ľahšie. 

"Okej, chápem, že o tom nechceš hovoriť," ubezpečovala ma. Bola som vďačná za to, že Sue ráno prišlo zle a ona ostala doma. Ak by tu bola, určite by to nenechala len tak. Nepoznala som ju síce dlho, no vedela som, že je ten typ človeka, ktorý musí byť za každých okolností v obraze. "Timothy čaká pred školou. Ideme sa najesť do jedného čínskeho bistra, ideš s nami?"