Komplikovaní ✔️

3. kapitola

Prehrabávala som sa medzi učebnicami, ktoré som mala uložené v skrinke na chodbe a hľadala tú, ktorá má na sebe nadpis Fyzika. Mala som ešte päť minút, kým sa skončí prestávka, teda celkom dosť času. Podľa toho, čo mi povedala Vanessa, ktorá sa momentálne niekde vytratila, fyzika sa vyučuje v našej triede, takže sa aspoň po ceste na hodinu nestratím.

Konečne som pod prstami zacítila tvrdý obal knihy a do očí mi vbil nadpis, na ktorý som sa zameriavala. Vytiahla som učebnicu von a na kôpku ostatných kníh položila tie z matematiky. Opatrne som zabuchla skrinku, aby náhodou nevydala nejaký hlasitý a nepríjemný zvuk. Mrkla som na hodinky pripevnené na protiľahlej stene. Prestávka sa končí presne za tri minúty.

Rázne som sa vydala smerom k mojej triede na druhé poschodie tejto obrovskej školy. Míňala som študentov, či už starších alebo mladších a dúfala som, že do nikoho nevrazím. To by bolo asi to najhoršie, čo by sa mi mohlo stať..... alebo aj nie. Najhoršie by bolo, ak by som spadla zo schodov priamo na tvár úplne pred všetkými. To by sme sa potom museli opäť sťahovať, pretože ja odmietam byť obeťou výsmechu a klebiet. 

Zahnala som tieto nepríjemné myšlienky do útrob mysle a konečne otvorila dvere. Ukrývali sa za nimi moji noví spolužiaci. Presne tak isto, ako aj včera, aj dnes oči všetkých prítomných padli na mňa. Budú si hold musieť zvyknúť, presne tak isto, ako aj ja na nich. 

Vanessa už sedela na svojom mieste a niečo si písala do zošita. Bola tým celkom dosť zaujatá. Nevnímala ani, keď som si k nej konečne prisadla a pozdravila ju. Najprv som si myslela, že je na mňa z nejakého neznámeho dôvodu nahnevaná a rozhodla sa ma ignorovať, ale keď sa neodzdravila ani dievčine, čo prechádzala okolo našej lavice a taktiež jej darovala pozdrav, došlo mi, že je hlboko ponorená vo vlastných myšlienkach. 

Hneď na to, čo zazvonilo, do triedy vpadla učiteľka a popriala nám príjemný začiatok školského roka, ako aj to, aby sa nám v treťom ročníku darilo. Pôsobila na mňa milo a sympaticky, čo sa zmenilo hneď vtedy, keď nám oznámila nepríjemnú novinku. Na ďalšiu hodinu si napíšeme test z učiva, ktoré sa preberalo minulého roku. Podľa rozvrhu, ktorý som včera obdržala, bude zajtra.

Už teraz som si bola viac ako istá, že to bude hodnotené za tri ak nie aj za štyri, keďže som minulého roku túto školu ešte nenavštevovala a nemala som tak ani páru, čo sa preberalo a čo nie. Samozrejme, niečo som vedela, predsa len, učebné osnovy sú na školách takmer také isté, no nikdy neviete, či tam náhodou nebude niečo naviac. 

Hodiny sa vliekli jedna za druhou až sme sa konečne dopracovali k poslednej prestávke. Sedela som na svojom mieste a zamyslene hľadela von oknom na ulice Vancouveru. Slnečné lúče premenili aj tieto obyčajné ulice na hotový raj. Všetko pôsobilo príjemne letne a sviežo, aspoň v mojich očiach to tak bolo. Mala som chuť vybehnúť von zo školy, ľahnúť si na sviežu zelenú trávu a nechať slnko, aby mi pálilo na pokožku a postupne ju farbilo do hneda. Avšak to boli len hlúpe, nereálne predstavy. Musela som pretrpieť ešte angličtinu a potom utekať domov, aby som sa mohla učiť na prekliatu písomku z fyziky.

"Dáš si?" ozvalo sa od vedľa. 

Prekvapene som sa natočila smerom k Vanesse a pozrela sa dolu, na objekt, ktorý zvierala v ruke. Otvorený balíček mi ponúkal pohľad na gumené a farebné sladkosti. Milujem ich, odkedy som bola malé dieťa. V ústach ma pošteklila predstava ich chute. Najradšej by som však odmietla, no potom som si spomenula na včerajší sľub v aute. Musím sa aspoň trocha posnažiť. 

Natiahla som ruku a medzi dva prsty uchopila malého červeného medvedíka. Opätovala som Vanessin pohľad a pousmiala sa. 

"Ďakujem," povedala som a hodila si cukrík do úst. Moje chuťové poháriky začali tancovať vďaka sladkej chuti. Doslova sa na nich rozplývala.