Komplikovaní ✔️

7. kapitola

Prebudila som sa celá spotená. Chladný pot mi stekal dolu šijou až na chrbát. Vlasy sa mi lepili na čelo a ja som sa snažila popadnúť dych. Moje pľúca štrajkovali, no zároveň sa aj snažili pracovať. Perina ma zakrývala len po boky. Bolo mi neskutočne horúco. Hrdlo ma škriabalo a bolo vyschnuté akoby som spolkla všetok piesok Sahary. Potrebovala som sa nutne napiť.

Postavila som sa z postele a po špičkách som sa dostala až k dverám hosťovskej izby, v ktorej som dnes spala. Na chodbe druhého poschodia bola tma. Točitým schodiskom som kráčala nanajvýš opatrne, aby som nikoho neprebudila a zišla dole na prízemie tohto bytu. Z tmy vytŕčali obrysy nábytku a veľké okná poskytovali nádherný výhľad na vysvietené mesto. Hodinky nad televízorom mi ukázali koľko je hodín. Nespala som dlho, bolo len pol druhej ráno.

Opatrnými krokmi som konečne vošla do cieľa. Kuchyňa. Bola majestátna, presne tak isto ako aj zvyšok tohto obrovského bytu. Niekedy premýšľam, koľko museli Vanessini rodičia za toto všetko zaplatiť. Luxusný nábytok nebol všetko, čo by normálnych ľudí priviedlo do krachu. Tento byt vznikol spojením viacerých, o tom som bola presvedčená. Výdavky, ktoré sa týkali prestavby... na tie už radšej ani nepomyslím. Je mi jasné, že my by sme si niečo také nemohli nikdy dovoliť.

Nemala som príjemný pocit, keď som sa po tme začala prehrabávať skrinkami v úmysle nájsť nejaký pohár, kde by som si napustila vodu. Cítila som sa ako zločinec. Nikdy som nebola v inej časti tohto bytu ako bola obývačka a teraz aj izba pre hostí, ale moje hrdlo nutne potrebovala osvieženie. Po tej nočnej more, čo som prežila v ríši snov som bez toho nemohla pokračovať v -snáď potom už pokojnom- spánku.

Buchla som rukou do hory tanierov a tá zarachotila. Zahryzla som si do pery, aby som nespustila prúd nadávok. V mysli som sa karhala za nepozornosť. Nechcela som nikoho zobudiť. Síce sa v tu nachádzali len Vanessa a Sue. Mala by som potom divný pocit. Predsa len, práve teraz sa prehrabávam v cudzom dome.

Konečne sa končeky mojich prstov ocitli na niečom sklenenom. Obklopilo ma mierne nadšenie, z malého úspechu, no to hneď pominulo, keď som zistila, že je to obyčajný džbán, predpokladám, že na nejaký domáci džús alebo limonádu. Povzdychla som si a otvorila ďalšiu skrinku. Tento raz tú po pravej strane. Zrazu celú kuchyňu zaplavilo ostré svetlo z lampy. Potichu som spískla od prekvapenia a zamrzla na mieste. Zabuchla som dvierka skrinky a obrátila sa na osobu, ktorá stála za mnou. Prekvapilo ma, keď to nebolo ani jedno z dievčat. 

"Čo tu robíš?"

"J-ja... Len som sa chcela napiť. Nechcela som nikoho zobudiť, iba som hľadala poháre," dostala som zo seba po prvotnom šoku. Na tvári sa mu po mojich slovách vytvaroval pokrivený úsmev. Jeho bosé chodidlá vydávali duté zvuky, keď sa približoval ku kuchynskej linke. Načiahol sa k jednej z poličiek a vytiahol odtiaľ sklenený pohár vysoký niečo cez desať centimetrov. Podal mi ho a ja som potichu poďakovala. Nechcela som predsa nikoho prebudiť a už vôbec nie Timothyho. Veď ani nemal byť doma!

Podišla som ku kohútiku a napustila si vodu. Číra tekutina s tichým šušťaním naplnila pohár takmer po okraj. Hrdlo sa mi poďakovalo príjemným pocitom, aký vyslalo do môjho tela, hneď po tom, ako som ho pohladila studenou vodou. "Nemôžeš spať?" vyzvedal. Ruky mal prekrížené na mohutnej hrudi, ktorú ukrýval pod sivým tričkom.

"Zobudila som sa na nočnú moru," prezradila som dívajúc sa do pohára na zvyšok vody, aby som sa nerozptyľovala ním. Jeho intenzívny pohľad mi pripomínal, že tu stojím len v tričku, pod ktorým nemám ani len podprsenku a v šortkách na spanie ružovej farby.

"O čom bola?"

Záporne som potriasla hlavou. Hnedé vlasy sa mi pri tom pohybe uvoľnili spoza uší a zakryli mi ľavú časť tváre. Odhodlala som sa zdvihnúť zrak a opätovať mu pohľad. Mal naozaj krásne oči. Svetlo hnedé, orieškové. Akoby na mňa hľadel cez dva oriešky. "Už si nepamätám..." odmlčala som sa. "Môžem sa ťa niečo spýtať?"