Komplikovaní ✔️

22. kapitola

Timothy mi vo štvrtok doslova oznámil, že na piatok vymyslel naše prvé, oficiálne rande. Nenamietala som a preto ma očakávalo stresujúce pobehovanie po dome, hektické vyhadzovanie oblečenia zo šatníka na posteľ a nekonečná procedúra rôznych úprav, ako bol napríklad správne zvolený make-up.

Ani neviem prečo som sa tak správala, dievčatá to majú asi v sebe...

Strapatý mladík sa opieral o kapotu automobilu a prstami zamyslene ťukal do mobilu. Akonáhle započul moje prichádzajúce kroky, otočil hlavu a žiarivo sa usmial. Vzal ma do náručia a naklonil sa, aby si ukradol malý bozk. Zasmiala som sa a prekvapene zdvihla obočie. Pokrčil ramenami a pomohol mi sadnúť si do auta.

"Aký máme plán?" zaujímala som sa akonáhle sme vyrazili naprieč ulicami mesta.

"Uvidíš," tajnostkársky sa pousmial.

Auto zastalo pred tehlovou budovou, konkrétne pred podnikom Romano's.  Pri obrovskom bielom nadpise sa skvela ešte o niečo väčšia, umelá pizza s ťahacím sa syrom, kukuricou a salámou.

Udivene som išla za Timothym, ktorý so sebavedomým úškrnom vkročil dnu. Miestnosťou sa tiahla vôňa pečeného cesta a rôznych ingrediencií.

"Ahoj, Billy," oslovil Timothy zamestnanca za pultom s pokladňou. "Prišiel som si vyzdvihnúť objednávku spred pár minút."

Širší muž s úsmevom takým žiarivým ako jeho holá hlava sa rozrehotal úprimným smiechom a rukou pobúchal môjho spoločníka po ramene. Udivene som sa prizerala tomuto, zjavne priateľskému, stretnutiu.

"Mladý Adams," zatiahol veselo. "Ako sa má otec, približne rok som ho nevidel."

"Ide to," mykol plecami a vzal do rúk krabice s pizzou, ktoré priniesol istý spolupracovník.

Bill obdržal zelené bankovky a s odkazom, aby Timothy pozdravil svojho otca nás oboch z predajne milo vyprevadil.

"Otcov kamarát zo strednej," vysvetlil mi akonáhle sme opäť nastúpili do auta.

* * *

Vyvaľovanie sa na Timothyho posteli počas sledovania akčného filmu o super-hrdinoch a jedenia obľúbeného pokrmu sa stáva oddnes mojou preferovanou aktivitou. Takto by som pokojne strávila posledné hodiny života, ak by som mala na výber.

Ležiac vedľa atraktívneho muža uvažujem nad tým, ako som si zaslúžila toľké šťastie. O posledný trojuholník pizze sme sa takmer pobili, ale nakoniec sme si ho spravodlivo rozdelili.

Slnko pomaly zapadalo za obzor a do izby sa vkrádala tma. Oranžové svetlo osvetľovalo rozhádzanú perinu a nakrivo uložené vankúše. Trepotanie riadov a pomôcok na varenie napovedalo, že večera sa už pripravuje, ale my sme boli príliš leniví na to, aby sme zišli dole a opýtali sa o pomoc.

Timothyho prsty sa mi motali pomedzi pramene vlasov a sem-tam nejaký uviazali okolo seba. Okamžite sa ale zošmykol.

Vtom do izby vletela Vanessa a akoby nič, vyvalila sa vedľa nás. Prekvapene som zazrela a ona sa začala smiať ako hotový blázon.

"Robím si žarty. Mama nás volá ku stolu, aby sme sa spolu najedli," odpovedala na nevyslovené otázky a zmizla odkiaľ prišla...

Bytom sa niesla vynikajúca vôňa a mne okamžite vytrávilo. Nevedela som sa dočkať ako ochutnám to, čo pani Adamsová pripravila. Síce som u nich jedla iba zopárkrát, nikdy nesklamala a už teraz môžem s určitosťou prehlásiť, že je skvelou kuchárkou.

Z ruky do ruky kolovali misy plnené zemiakmi, mäsom alebo namiešaným zeleninovým šalátom. Mysľou mi prebehla spomienka na spoločne strávené večere ešte s kompletnou rodinou, ale zahnala som ich, aby ma náhodou nerozcítili.

"Ako plánuješ stráviť Vianoce, Jackie?" zaujímala sa pani Adamsová so zdvorilým úsmevom a misu so zemiakmi podala manželovi.

"Mama plánovala odchod do San Francisca za starkou, ale nakoniec sa dohodli na tom, že bude lepšie, ak príde ona do Kanady."

"Takže budete mať hostí, áno?" usmiala sa o niečo širšie.

"Dá sa povedať, ale naozaj sa na to teším. Už hodnú dobu som ju nevidela, ak teda nepočítam video hovory a ten veľký dom sa zdá istým spôsobom prázdny," odpovedala som.

Odmala som tieto sviatky priam zbožňovala. Ako dievčatko som milovala zdobenie vysokánskeho stromčeka rôznymi ligotavými ozdobami. Ocko si ma vysádzal na plecia a mama nás kamerovala, aby sme o zopár rokov neskôr mali pekné, živé spomienky.

Problém ale predstavovala noc oddeľujúca sviatočný večer od rána plného darčekov. Motýliky v bruchu mi nedali spávať a akonáhle som rozlepila viečka od seba, zletela som dole ku stromčeku, kde už bola podlaha zaplnená ozdobenými krabicami s mašľami.

Teraz si vychutnávam skôr tú atmosféru, ktorá pohltí obchody, ulice a spievanie vianočných piesni behom zdobenia domu a balenia darov.

Počúvala som ako si rodina Adamsovcov medzi sebou počas jedenia vymieňa tie najkrajšie spomienky na spoločne strávené sviatky z uplynulých rokov.

Bolo to milé predstavovať si malú Vanessu a Timothyho ako popíjajú kakao a sledujú vianočné rozprávky alebo ako ich mama zalamuje rukami nad koláčom nepodarkom.

Smiala som sa asi tým najúprimnejším smiechom a dokonca aj Nessie-n otec sa zdal byť o niečo uvoľnenejší a aspoň na moment ma nechcel prevŕtať odporným pohľadom.

Asi ste na mňa už aj zabudli a poviedku si vymazali z knižníc, keďže som si opäť od písania dopriala poriadnu pauzu a práve preto sa chcem týmto ospravedlniť. Úprimne, neviem, čo sa so mnou stalo, asi toho na mňa bolo a ešte stále aj je jednoducho veľa- začala škola, zdravotné problémy, rodinné záležitosti, našla som si kvázi brigádu a podobne. Mrzí ma to, ale ako som už asi tisíckrát zopakovala: čo sľúbim, to dodržím a vám som sľúbila, že tento príbeh sa dočká konca. Netuším, kedy to bude, ale dostaneme sa tam... Spolu :-)
Love u