Komplikovaní ✔️

6. kapitola

Týždeň. Presnejšie týždeň aj jeden deň. Presne toľko trvalo mojim novým spolužiakom, kým si zvykli na mňa, na to nové dievča, ktoré sa tu z čista-jasna objavilo. Keď som dnes ráno vkročila do triedy, nikto si ma už nevšímal. Všetci boli až priveľmi vžití do rozhovorov, ktoré viedli. Zvedavosť, akú pociťovali pri mojom príchode sa vyparila ako para nad hrncom a oni ma začali pokladať za súčasť triedy. Nevadilo mi to, práve naopak. 

Neistým, no zároveň svižným krokom som prešla popri laviciach so zámienkou, čo najrýchlejšie sa ocitnúť pri tej správnej. Zatiaľ zívala prázdnotou. Ani Sue, ani Vanessa tu ešte neboli. Začudovala som sa, keďže každé ráno, keď dorazím, tu už o dušu klebetia o najnovších módnych trendoch a pekných chlapcoch. Vždy som im nesmierne vďačná, že tému rozhovoru okamžite zvrtnú na niečo normálnejšie, keďže vedia, že toto nie je moja šálka kávy. 

Usadila som sa na miesto a učebnicu spolu so zošitom a perečníkom položila na okraj tvrdej drevenej dosky. Unudene som prstom prechádzala po okraji lavice a snažila sa nevnímať zvláštny šepot, čo sa po triede rozniesol. Odolávala som nutkaniu pootočiť hlavu smerom k ľuďom. Presne som vedela, čo by som videla. Znechutené, odsudzujúce pohľady. V dnešnej spoločnosti sa tichá myška netoleruje. Bohužiaľ, ja som zastávala presne túto pozíciu, a preto mnou všetci opovrhovali. 

"Ahoj, Jackie," ozvalo sa neisto z pravej strany. 

Rozhovory prítomných sa opäť vrátili do normálu a ja som sa odvážila obzrieť na osobu, ktorá ma práve pozdravila. Vanessa vyzerala znepokojene. Tvárila sa, akoby som bola praskajúce vajíčko a ona napäto čaká, čo zo mňa vypadne. Vari som si to odsudzujúce šepkanie len predstavovala?

"Ahoj," odzdravila som. 

Kútiky vytiahla narýchlo hore vo falošnom úsmeve a zvalila sa na stoličku vedľa. Jej hnedé oči si ma ostražito premeriavali. 

"Deje sa niečo?" hlas som mala tichý a zvláštny. Nespoznávala som ho. 

"Si len nejaká.... tichá. Trápi ťa niečo?" 

"Čo by malo?" spýtala som sa. 

Áno, niečo ma naozaj trápi - poznamenala som v mysli. Moje myšlienky sa prejavili aj na povrchu. Pri spomienke na včerajší rozhovor s mamou pri večeri sa mi zo žalúdka zdvíhala žlč a ja som si musela prstami nervózne prečesať vlasy. Tak veľmi som sa chcela stiahnuť do úzadia, avšak ona bola neoblomná. Pozíciu rodiča verne spĺňala. Verí, že to zvládnem, že som dostatočne silná na to všetko, ale bojím sa, že opak je pravdou. Nekonečné mesiace som nemala nikoho a keď som si konečne zvykla na jedinú kamarátku - samotu, odrazu mi je odobraná. Z ničoho je toho okolo mňa odrazu až veľa. Všetci tí ľudia, ktorí sa o mňa zrazu zaujímajú. Vanessa, Sue a dokonca aj Timothy, a potom je tu ešte tá parta, pri ktorej sme včera sedeli v jedálni.
Síce sa so mnou nerozprávali, ich prítomnosť sa u mňa počíta. Som z toho taká zmätená, až sa mi chce kričať a do niečoho si silno kopnúť.

"Ja len tak. Vieš, že mi môžeš veriť." 

Prikývla som, i keď som nesúhlasila. V tomto skazenom svete sa nedá veriť nikomu. Stačí, že ste len v jednej veci iní a všetci vás odsúdia. Niekomu sa zveríte a on to za vašim chrbtom rovno vyrozpráva tomu druhému. Tento typ konania je mi príliš známy. 

"Nazdar, baby!" spískla natešená Sue, keď sa hodila na miesto pred nás. So žiarivým úsmevom si prezrela najprv moju spolusediacu, neskôr sa zamerala na mňa. Sklonila som hlavu, mala spaľujúci pohľad. 

Vystriedal ho starostlivý úsmev: "Jackie, nie si chorá? Si veľmi bledá." 

"Som len unavená. V noci som toho veľa nenaspala," priznala som sa a tentoraz to bola čistá pravda. Ak si dobre spomínam, poslednýkrát som sa pozrela na hodinky o 3:11 ráno.