Všetky pekné klamstvá II.

•7•

Zastavil ma svojim telom. Pootvoril ústa a chystal sa niečo povedať, ale nevedel čo. Zatvoril ich a zapozeral sa mi do očí.
Nič z neho nevyšlo ani ja som nemala čo povedať. Cítila som sa zvláštne a každú chvíľu som čakala, že sa zosypem, že moje srdce sa premení na prach.

,,Zostaň ešte," povedal lámavým hlasom. Prisahala by som, že vyzeral ešte atraktívnejšie ako pred rokmi.
,,Ide mi autobus," vyhovorila som sa. Obidvaja sme sa správali divne a kebyže tu zostanem určite by sa napätie medzi nami ešte zhoršilo.
,,Ďalší mi pôjde až o tri hodiny."
,,Odveziem ťa." Nie. Nie. Hlavne to nie. Poznám ho, teda poznala som ho a vedela som, že po tom čo mi toto navrhol sa ho už nezbavím.

Ja som naňho čakala štyri roky. A on sa mňa vykašľal. Pozeral sa na mňa ako by nemohol uveriť, že tam naozaj stojím. Obzrela som sa spoza svojho chrbta na prichádzajúci autobus. Bol čas ísť.

Bez slova som sa zvrtla a smerovala naspäť do budovy, kde prebiehala svadba. Nickolas ma po pár sekundách dobehol.
,,Čo máš za ľubom tentokrát Nick?" pozerala som sa pred seba. Nesmiem dávať na javo ako veľmi moje vnútro pri ňom horí. Musím byť neutrálna aj keď v mojom prípade nedávať na javo emócie je nemožné.
,,Nevedel som, že tu budeš," prezrel si ma aj moje červené šaty.
,,Musel si to aspoň tušiť. Daniel ti nepovedal, že ma pozval?" neverila som mu.
,,Nebol som v kontakte s Danielom ani s nikým iným." Ja viem. Veď som ho hľadala celý jeden rok. Pýtala som sa kamarátov, rodiny a nikto o ňom nepočul.
Nickolas si ma neblockol. Len ma kvalitne ignoroval. Každú jednu správu si prečítal, ale nereagoval na ňu. Zahľadela som sa na jeho tvár. Vstúpili sme naspäť do sály. Kráčala som a popritom som skúmala črty jeho dokonalej tváre.

,,To je otrasná pesnička," povedal tónom ako dokázal hovoriť len Nick. Započúvala som sa do pesničky, ktorá hrala dosť nahlas. Mal pravdu. Lepkavá pesnička, ktorá nedávala zmysel. Konečne som odtrhla zrak od jeho tváre. Prišli sme v dosť nesprávnu chvíľu. Prebiehal novomanželský tanec.

Všetci sedeli len dve telá nalepené na sebe sa pohybovali v pomalom rytme hudby a potom som tu bola ja s Nickolasom. Hostia sediaci za stolom na nás zazreli. Pravdepodobne to počuli. Na chodbe bola poriadna ozvena a Nick to povedal veľmi nahlas. Ospravedlňujúco som sa usmiala a chcela si čo najrýchlejšie sadnúť na svoje miesto. Prečo som tu šla? Prečo som nenastúpila na ten autobus a nešla domov? Aha no už viem, pretože to môj frajer z pred štyroch rokoch chcel.