Rýchlymi krokomi som chcela hlavne vypadnúť. Neodolala som a obzerala sa za seba. Našťastie si ma nikto nevšímal. Nickolas sedel na mieste a sledoval ako odchádzam. Ani o jeden deň nezostárol. Absolutne sa nezmenil.
Zrýchlila som a vybehla von. Dážď sa už upokojol, ale aj tak bola zima. Správala som sa ako malé dieťa, ale bolo mi to jedno. Neozval sa mi a asi ani teraz ma určite nechcel vidieť. Všetky tie spomienky a tá bolesť sa mi vrátili ako keby všetko, čo sa medzi nami stalo bolo včera. Vytiahla som si z tašky mobil a začala vyhľadávať kedy mi najskôr odtiaľto pôjde autobus...O dvanásť minút.
Ešte raz som sa za sebou obzrela. Kto bola tá žena? Mal s ňou niečo? Je to Nickolas jasné, že s ňou niečo mal. V ten deň keď mi nechal list som mala pocit, že sa vráti, ale on sa nevrátil.
Mobil som si odložila do ruksaku a pozorovala sivú oblohu. Nick mi v tom liste klamal. Písal v ňom, že zabudnem, že moje spomienky časom vyblednú. No ony nevybledli.
,,Zmenila si sa," povedal hlas za mnou. Cítila som sa ako keby ma oblial niekto ľadovou vodou. Bola som tak zaneprázdnená svojimi myšlienkami, že som vôbec nepočula, že za mnou niekto ide. Dokonca som ani nevycítila jeho prítomnosť. Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa.
,,Ty si sa nezmenil," šepla som. Vedela som, že ma počul. Mal jemne zdvihnuté kútiky úst, ale úsmevom by som to nenazvala.
,,Nemyslel som si, že tu budeš," prehovoril. Ja som dúfala, že tu budeš, ale nechcela som, aby si tu bol. Dáva to zmysel?
,,Neboj. Aj tak už idem domov."
,,Tak som to nemyslel..." zvážnel. Až teraz som si všimla, čo má oblečené. Mal čierny oblek. Môj Nickolas si naozaj obliekol oblek. Pôsobil síce ako pohrebný, ale aj tak bol to oblek.
,,Ako sa máš?" V túto chvíľu? Nahnevane. Smutne...a nechápem, prečo na mňa rozprávaš!
Táto konverzácia nikam neviedla. Keby tu neprídem neozve sa mi. Žili by sme naďalej svoje životy.
,,Nechceš sa porozprávať?" opýtal sa.
,,Nickolas, ja sa nechcem rozprávať. Ubehli štyri roky a ja som čakala, že sa vrátiš, napíšeš alebo zavoláš," dýchala som stále rýchlejšie a rýchlejšie. ,,Dobre vieš, prečo som to urobil. Musel som."
,,Nič si nemusel. Vieš, že ja by som ti pomáhala nech by sa stalo čokoľvek," zvyšovala som hlas.
Hádali sme sa tam akokeby sa to všetko stalo doslovne len pred nedávnom. Pozrel sa mi na topánky. Atmosféra medzi nami bola ešte divnejšia ako som si myslela. Chýbal mi. Tak veľmi mi chýbal, ale bolo neskoro. ,,Povedal si mi zbohom, ale nedal si mi šancu aby som ti to povedala aj ja. Tak zbohom Nick," smutne som sa usmiala.
KAMU SEDANG MEMBACA
Všetky pekné klamstvá II.
Romansa,,Miluješ ma ešte?" spýtal sa ma ako keby sa tú otázku chcel opýtať veľmi dlho. ,,Myslím si, že keď niekoho skutočne miluješ tak ho nikdy neprestaneš milovať," cítila som ako sa mi do očí hrnú slzy. ,,Ale ublížil si mi," pokračovala som. Príbeh...
