Hmla po čiernom poli tečie,
Povetrím sa šíri sladký pach,
To sa šíp ruže prebúdza,
Tŕnim ma chce spútať strach.
Vôkol mňa len tiene obrov,
Konármi mi cestu hatia.
Ako sa čas hladko sype,
S ním sa moje slasti stratia.
Nieto kam ujsť pred ňou,
Mráz mi nohy spúta,
S každým listom krvi
Bolí ďalšia strata.
Jej chladný dych,
So závanom po rozklade,
Mi šelestom suchej trávi šeptá,
Že to len tak neprejde.
Lastovičky sebou vzali leto,
S ním aj moje nádeje.
Bez nich neviem predstierať,
Že sa mi nič nedeje.
Mrákava horí úsvitom,
Umieračik šťastiu odbíja.
Kuvik letí ponad pole,
Začiatok konca ospieva.
Jemné nitky pavučiny
Rúcho krutej Osne zdobia.
Prišla po mňa napokon,
Za ruku vedie ma do záhrobia.
YOU ARE READING
Našepkávanie Kleio
PoetryZbierka mojej smutnej aj veselej poézie. Teda vlastne spísané kopance od mojich múz. PS: prvú časť pokojne preskočte, je to cringe. Je tam len na pamiatku.
