Našepkávanie Kleio

Oseň III.

Pery britké, ako smolou potreté,
Na moje skrehnuté pritisla.
Pulzujú, jak splašené srdce,
S nimi mi ústa odomkla.

Pazúrmi mi tvár pridŕža,
Vášnivo ma láská,
Akoby ma chcela zjesť,
Tesákom ma hravo hryzká.

Prenikol dnu rozoklaný jazyk,
Chladnúcu krv chutná.
Nevie sa jej nabažiť,
Po nedávno živom je hladná.

Každá rana razom horí,
Krúti so mnou celý svet.
Niet žiadneho kroku späť
V tele prúdi mi jej jed.

Čierne srdce,
Pretkané mnohými jazvami,
Otrávenú krv vedie ďalej,
Všetkými cievami.

Hanebné ruky,
Čo mnohých neprávom zranili,
Sa teraz v kŕči zvíjajú,
Dorezané vranami.

Zbabelé nohy,
Čo pred spravodlivosťou utekali,
Zúfalo vzduch kopú,
Zviazané tŕňami.

Prebodavé oči,
Čo na svet roky zazerali,
Svoj vzdor strácajú,
Plamene v nich pohasli.

Podrezaný jazyk,
Čo slovami bezhlavo ubíjal,
Sa teraz na žiletkách krúti,
Uväznený dobrízgal.

A ten prehnitý mozog,
So zvrátenými myšlienkami,
Už vedia, koľká bije,
Cítia, že sú zatratenými.

Cesty späť už niet,
Má ma v svojich pazúroch.
Už len dokončí, čo začala,
Pokračuje v temných čaroch.

So zánikom zmierená,
Objímem naspät krásnu vílu.
Bozk jej s vervou vraciam,
Dožívam poslednú chvíľu.

Zvinie ma do svojho rúcha,
Oceľové vlasy moju tvár prikryjú,
Moje hrdlo v rukách zovrie,
Jej vrany ostro škriekajú.

Nechýba do smrti veľa,
Žiadna nádej nesvieti.
Ako krvavé slnko zapadne,
Moju dušu pohltí.