Tiene Temnoty

3. Kapitola - Batožina na pár mesiacov, či rokov?

Posledných pár metrov od domu sme pridali do kroku. Pred jeho vchodom totižto nestál nik iný, než naša mama, s rukami založenými na prsiach a priam pekelným zamračením na tvári.

,,Mama, sme tu včas!" oznámil jej Olen, akonáhle zatváral za našimi rýchlymi krokmi menšiu kovovú bráničku. Na pritakanie som prikývla hlavou, no ženská osoba vo dverách sa veľmi nadšene netvárila. Bokom sa oprela o ich drevený trám, čím nám zakázala vojsť do vnútra domu.

Keď sme pred ňou zastavili, obdarovala nás nepeknými pohľadmi, ktoré by niekomu priam až prehovorili do duše. My sme však tieto situácie zažívali na dennej báze, čiže naše duše boli prehovorené až do samotného neba.

,,Za hodinu odchádzate ku Bráne a ani jeden z vás nemá dobalenú batožinu. Na vašom mieste by som si pohla," pokrútila nad nami hlavou s varovne vystraženým ukazovákom. Ani jeden z nás k nej neprehovoril, naše hlavy boli sklonené k zemi s pohľadmi na naše špinavé topánky.

,,Dobre viete, že ak to nestihnete, už sa nikdy na akadémiu nedostanete. Nepremrhajte svoju jedinú celoživotnú šancu, kvôli vašej nedochvíľnosti."

,,Áno, mama," obidvaja sme súhlasili pokývaním hlavou s rukami spojenými za chrbtom. Na tvári sa jej roztiahol úsmev. Odstúpila od dverí a tak nám cez ne nechala voľný priechod.

Rýchlym krokom som prekročila prah dverí s Olenom za mojím chrbtom. Hneď ako sme prešli popri jej osobe, pozreli sme sa na seba s neposednými iskierkami v očiach a šibalskými úsmevmi v tvárach. Obidvaja sme boli veľmi podivnej povahy, že ani autorita a tvrdá ruka našej matky nedokázala skrotiť naše rebelské gény zdedené po otcovi a jeho bratovi.

Gillias a Millian boli ako dve protiváhy ako dva protiľahlé magnety, ktoré bez seba navzájom nemohli poriadne fungovať. Boli dobrodružní, odvážni a vrtkí. Počas svojich tínedžerských rokov vyvádzali všemožné problémy, až ich nakoniec neskoršie nepripravili o život.

Preto je matka na nás prísnejšia než obvykle, každým rokom čo zostárneme. Každý v okolí nás k nim prirovnáva, čo ju uvádza do nepríčetnosti. Nechce o nás prísť tak ako o svojho manžela a obidvaja si to dobre uvedomujeme. No naše bláznivé myšlienky potrebuje niečo nasýtiť a vysedávanie doma na zadkoch to určite nebude.

,,Hej," drgol do mňa Olen ramenom, čim ma vytiahol z myšlienok, ktoré mi behali hlavou. Pozrela som sa na neho a pokračovala vo svojej ceste na poschodie po drevených schodoch.

,,Nad čím si premýšľala?" opýtal sa ma s nadvihnutým obočím, kráčajúc hore schodmi vedľa mňa.

,,Nad ničím," pokrútila som hlavou zo strany na stranu vďaka čomu mi pár ryšavých pramienkov vlasov padlo do očí. Olenovi sa na tvári len potiahol kútik úst do úškrnu, čim svoj pohľad odo mňa odvrátil a pozrel sa priamo pred seba.

Zahryzla som si do pier a zrakom skenovala drevenú podlahu na poschodí. Akonáhle sme sa obidvaja zastavili pred dverami našich izieb, ktoré boli vedľa seba, na svojom ramene som ucítila Olenovu ruku. Stisol na ňom svoje zovretie, čím ma donútil pozrieť sa do jeho tváre.

Náhle som sa cítila skleslo. Pri myšlienke toho, čo nám matka pred domom povedala, sa ma chytila podivná nálada sprevádzaná množstvom otázok.

Chce sa mi tam vôbec ísť?

Pri sledovaní budovy akadémie, pred pár hodinami, som sa necítila práve najšťastnejšie. Možno to bolo len prvotným stresom z toho, že idem prvýkrát mimo hraníc Podsvetia? Nevedela som si odpovedať na vlastné otázky, ktoré mi behali hlavou. Neostalo mi nič iné, než si len navrávať, že to bude omnoho lepšie, ako si myslím. Bude to ale tak?