Tiene Temnoty

5. Kapitola - Pohľad zblízka

Kračali sme pomaly. Veľká skupinka zmätených a vystrašených detí, ktorá putuje neznámym prostredím. Celý ten čas som stála po boku svojho brata. Cítila som sa tak pri ňom v bezpečí.

Išli sme v tichosti. Niektoré deti sa medzi sebou rozprávali, no zvyšok neprehodil ani slovo. Naše mysle boli totižto zaneprázdnené myšlienkami o novom živote na Akadémii. Ako dieťa som snívala o tom, ako opustím Podsvetie a nazriem do iného sveta. Nikdy som však netušila, že to bude takto skoro.

O otvorení Akadémie sa pred pár rokmi vždy len klábosilo. Nik totiž neveril v to, že kráľovo rozhodnutie je právoplatné a tobôž pravdivé. Akonáhle sa všetko potvrdilo, médiá sa zbláznili. V každých novinách boli titulné články zaplnené fotografiami otvárajúcej sa Akadémie, kde to reakcie občanov boli rôznorodé. Mnohí oslavovali a tešili sa na novozískané vzdelanie, iní preklínali kráľa a protestovali proti rovnováhe. Hneď ako sa naša matka dozvedela o tom, že budeme môcť získať vyššie vzdelanie ako väčšina Podsvetia, ihneď sa jej rozžiarili oči.

S prúdom myšlienok som sotva vnímala cestu, ktorou sme prechádzali od opustenia Brány. Na začiatku nás neprivítalo nič iné, než pestrofarebné stromy, zbavujúce sa svojho teplého kabátu. Čím viac sme sa vzdiaľovali od Podsvetia, tým žiarivejšie a živšie bolo naše okolie. Chodník bol čistejší, z belavého mramoru. Nad našimi hlavami svietili lampy s vyzlatenými ornamentami, ktoré krúžili okolo ich kovového tela.

Po pár metroch som uvidela prvé obydlia. Väčšinou to boli vysoké domy z bieleho a príliš žiarivého materiálu. Vo viktoriánskom štýle postávali vedľa seba v jednom rade. Nemohla som si nevšimnúť jednu vec a to bolo, že nad každými honosnými dverami bol znak, podobný ako tomu na Bráne. V jeden moment sa mi chcelo smiať, druhý kričať. O Svetlonoscoch bolo verejne známe, že mali dostatok majetku a rozhodne sa nim radi pýšili. Kde to narozdiel od môjho domova, kde ľudia mali sotva na malinkatý domček a kúsok chleba, bol každý rád za to, čo má.

V ten moment som mala najväčšiu chuť otočiť sa na päte a zacválať naspäť domov.

,,Kedy tam už budeme?" do práveho ucha sa mi dostal hlások Olena. Pozrela som sa do jeho tváre. Očami netrpezlivo pobehoval z jednej strany na druhú a zubami si hrýzal do pier. Videla som na ňom, že sa na Akadémiu a jej vzdelanie teší. Vždy chcel objavovať iečo nové a to, čo mu poskytlo vzdelanie v Podsvetí je sotva kúsok toho, čo mu poskytne Akadémia.

,,Dúfam, že zachvíľu. Už by sa mi hodilo ľahnúť do postele," s tichším zývnutím, ktoré opustilo moje ústa som svoj zrak presunula znova na okolie. Olen na moju odpoveď reagoval len ľahkým pokývaním hlavy. Ten musel byť stresom v hrobe.

Našich krokov pribúdalo, ako aj viacero honosnejších domov a zvedavých hláv Svetlonoscov. Niektorí to nechceli dávať najavo a tak sa schovávali za záclonami svojich okien, iní zase postávali alebo vykukáli z dverí a šepkali si medzi sebou slová. Na pár som sa mohla aj nepríjemne zamračiť, no zvyšku som nevenovala veľkú pozornosť.

Pretože s čoraz vyšším príchodom zvedavých očí sa blížila naša cesta k centru a to rovno k budove Akadémie Svetla a Tieňov. Síce som ju pred pár hodinami videla z poriadnej vzdialenosti, no v blízkosti vyzerala omnoho viac famózne.

Budova v strede, pravdepodobne ta hlavná, mala čisté steny z mramoru. Nemala žiadne prezlatené ozdôbky, ani iné blbôstky ako budovy, okolo ktorých sme prechádzali. Jediné sivé klenby a vysoké antické stĺpy. K jej hlavnému vchodu, ktorý bol minimálne tri metre vysoký, sa tiahli kamenné schody s hrubým kamenným zábradlím, ktoré bolo ozdobené o niekoľko zelene.