Tiene Temnoty

4. Kapitola - Nepríjemnosti pred príchodom

Hneď ako sme sa dostali ku bráne, nemohla som z nej odtrhnúť oči. Bola enormne vysoká, po obidvoch stranách mala pozlátené hrubé stĺpy, na ktorých boli vyznačené rôzne ornamenty. Na samotnom vršku zlatej brány bol do veľkého kruhu, zrejme číreho zlata, erb. Ten pozostával z okrúhleho slnka, z ktorého vytŕčalo množstvo lúčov, a tie potom dopadali na náhodné zaoblené kopce. 

Ani som nevkročila do mesta, a už mi ukazujú, že tu nepatrím.

Povzdychla som si a nasledovala kroky našej matky. Tá sa rýchlosťou tieňa poberala postaviť do dlhého radu čakajúcich rodičov. Povedľa brány boli totižto dva stoly, za ktorými sedeli mne už dobre známe stráže. Ku stolu na pravej strane mierili rodičia, zrejme vypísať nejaké papiere a my sme boli nútení ísť k tomu ľavému, kde sme sa s Olenom aj nakoniec postavili.

Dlho sme však čakať nemuseli, keďže pred nami stálo len zopár detí. Všetky mi prišli úplne iné a neznáme. Myslela som si, že poznám takmer každého rovesníka v Podsvetí, bolo tomu však tak?

,,Ďalší," otráveným hlasom ma privítal jeden zo strážnikov. Pohľad držal sklonený k stohu papierov a nervózne prehadzoval tmavé pero medzi prstami. Podišla som pár krokov pred, padajúc pohľadom na papieroch.

,,Adrielle Aston," oznámila som mu moje meno, načož strážnik prešiel po papieroch pohľadom. Mal na nich tabuľku a v nej všetky mená dnešných prichádzajúcich študentov. Keď ma v zozname našiel, niečo si tam pripísal. Nedokázala som však presne rozoznať čo.

,,Potrebujeme tvoju vzorku krvi." Zaskočene mnou striaslo. Moju vzorku krvi? Prekvapene som zamrzla v pohybe, čo donútilo strážnika zodvihnúť svoj skleslý a znudený pohľad priamo na mňa.

,,Na čo čakáš? Ihlou ti len pichnem do prsta a ty na ten papier necháš spadnúť aspoň tri kvapky. Nič ťažké..." s pretočením očí svoj pohľad znova venoval papierom pred sebou. Ja som však stále nebola schopná dostatočného pohybu. Hlavou mi začali behať otázky.

,,Načo vám to je?" obočie sa mi skrčilo do zamračenia, nad čím si strážnik len povzdychol. ,,Pozri, nebudeme ťa nijak klonovať alebo čosi také. Jednoducho to len potrebujeme do záznamu školy, to je všetko," bolo na ňom vidieť, že mu dochádza trpezlivosť.

Ani nie sekundu na to sa jeho ruka ocitla na tej mojej a pevným stiskom si ju priblížil k sebe. Nečakaným šokom som sebou cukla a prekvapene vytreštila oči na strážnika. Snažila som sa ruku z jeho zovretia vytrhnúť, no čím viac som sa snažila, tým silnejšie jeho zovretie bolo.

Druhou rukou sa natiahol za ihlou, ktorú mal položenú vedľa papierov. Prosto a jednoducho mi ňou prenikol pod kožu na ukazováku pravek ruky. Krv z neho začala tiecť hneď keď ju vytiahol. S veľkou silou mi ruku pootočil tak, aby môj krvácajúci ukazovák mieril priamo na menší kus papiera. Stále šokovane nad touto udalosťou som sledovala ako tri kvapky tmavočervenej krvi menia jeho farbu. 

,,Choď," po pár kvapkách moju ruku pustil. Mávol tou svojou vo vzduchu, čím mi jasne dával najavo, nech sa od neho vzdialim čo najďalej. Po prejdení trochu dlhšieho šoku som zažmurkala očami. Až vtedy si moja myseľ uvedomila, že sa ma za pomoci sily pevne držal hnusný a odporný chlap, ktorého vek sa určite pomaly blížil k vymretiu.

Telom mi prešiel hnev, tvár sa mi zamračila ako blížiace sa hromobitie. Zhlboka som sa nadýchla. Pozrela som sa mu priamo do očí, s čírim hnevom a nechuťou v tých svojich.

Nebola som však jediná, kto práve uchovával takéto emócie. Za chrbtom mi celý ten čas stále Olen, ktorý sa ihneď chopil možnosti a hrdinsky sa predo mňa postavil. 

,,Ešte raz sa jej dotkneš ty oplzlý starec a prisahám, že ťa pohltí nie len moja temnota ale aj moja päsť v tvojej tvári," rukou pevne udrel do stola, za ktorým strážnik sedel. Z jeho očí už sršali blesky, enormné množstvo bleskov, ktorých jedna rana by dokázala usmrtiť človeka, a ak by pohľady dokázali zabíjať, strážnik by tu pod vplyvom Olena dávno nebol.

Strážnikova tvár pomaly naberala za prilbou na červenej farbe, podobne ako aj jeho ruky, ktoré začal silno spínať do pästí. Nevyzeral veľmi nadšene, priam rozzúrene. 

Automaticky mi ruky padli na Olenových pleciach, za ktoré som ho potiahla vzad. Chcela som tak docieliť toho, aby sa od strážnika vzdialil a nedajbože mu aj ublížil. To by nebol pekný začiatok vstupu do cudzieho územia.

,,Ty sopliak! Ešte jedno slovo a zariadim aby si so svojou sestrou skončil v mučiarni pod zámkom," s pevným úderom do stola sa postaví z drevenej stoličky, nakláňajúc sa bližšie k môjmu bratovi. Rukami som silno stisla jeho plecia vo svojom zovretí, čím som mu dávala jasne vedieť to, že má držať zobák a neurobiť nič hlúpe. 

Našťastie si môjho stisku povšimol, čo ho donútilo zatvoriť ústa a podísť krok vzad. Dlhší čas mlčal, s očami v plameňoch si vymieňal nepekné pohľady so strážnikom. Zahryzla som si do pier pri predstave ďalšej hádky. 

,,Olen Aston," pretisol skrz zuby s jasným hnevom vo svojom tóne a vystrel ruku pred tvár strážnika. Tomu sa na tvári rozprestrel zo sekundy na sekundu široká víťazoslávny úsmev. Posadil sa naspäť na svoju stoličku a nechal Olena spadnúť pár kvapiek krvi na ďalší kúsok papiera. 

,,Ďalší," tváril sa, akoby sa nič z tohto nestalo, čo viditeľne vytáčalo Olena do agresivity ešte viac. Pre istotu vyhnutia sa nečakanej udalosti som ho znova, ešte pevnejšie stisla, čím som jeho pozornosť upútala na seba. 

Akonáhle sme vyšli z radu postávajúcich detí, pozrel sa mi starostlivo do tváre, ,,Si v poriadku?" uistil sa, na čo som mu len párkrát prikývla hlavou. 

,,Poďme za matkou," pošepla som a vydala sa pár krokov pred ním ku našej matke, ktorá nervózne postávala mimo radu rodičov. V rukách držala zopár dokumentov, ktoré zrejme boli nejakým dôkazom o tom, že sme sa zapísali na Akadémiu.

Zapísali sme sa na Akadémiu. Táto myšlienka sa mi v hlave prehrávala aj počas toho ako sme svoju batožinu ukladali do pomerne kočov a písali si na ne svoje mená a priezviská. 

Podľa ďalších pokynov sme mali prejsť cez Bránu a nasledovať ďalších strážnikov, ktorí nás mali odniesť priamo ku budove Akadémie. Ešte predtým sme sa však rozlúčili s matkou, ktorá nás pevne a čo najsilnejšie vyobjímala, neustále opakujúc tú istú vetu dookola.

 ,,Dávajte si na seba pozor, pretože spoločne ste najsilenejší a najmúdrejší."