Tiene Temnoty

11. Kapitola - Kuráž a úprimnosť

Nasledovala som jeho kroky, ktoré sa tiahli až ku jednej z vitrín. V nej sa nachádzali zbrane. Naleštené dýky a po jej boku stáli pripevnené dlhé meče. V odraze svetla sa leskli, vyzerali čisto natreté voskom. 

,,Vieš s niečím takýmto pracovať?" zastihol ma princ otázkou, nad ktorou sa moje kroky pozastavili. Vzhliadla som naňho a potom na zbrane po našich bokoch. Stále mi stál otočený chrbtom. Ruku naťahoval k jednému z mečov. Prsty preplietol skrz jeho rukoväť a so svižným zdvihom mi ostrím zastavil pred tvárou. 

Zdesene som zhíkla, no hluk ostatných to všetko prekrýval. S vytreštenými očami som sa pozrela do princovej tváre, na ktorej bola štipka pobavenia. Po dlhšej tichosti meč zložil k zemi a druhou rukou mi poukázal na vitrínu.

,,Predpokladám že nie. Budeš tu zbytočná, podobne ako všetci tvoji-"

,,Držala som v ruke nôž," skočila som mu do reči, na čo jeho reakcia nebola veľmi pozitívna. 

,,To každý z nás. Zabila si s ním už niekoho? Ublížila si s ním niekomu? Nie. Očakával som od tvojej krvi viac. Nemal som sa do týchto vecí ani zaplietať. Nemôžem trénovať s niekým, kto by ma len držal pozadu," so zamračením na tvári ku mne pristúpil niekoľko krokov. Mohol mi ublížiť, mohol ma špičkou meča ľahko poškodiť, no ani jedno z toho nemal v pláne. Nemohol. Bolo tu stovky očí, ktoré by jeho rozhodnutie ako následníka trónu nebrali veľmi kladne.

Svojou tvárou sa priblížil k tej mojej, na lícach som cítila jeho teplý dych. Nechcel sa so mnou zbližovať, ani nič tomu podobné. Chcel mi len ukázať, kde je moje miesto v tomto svete. Kde naozaj patrím.

,,Už od detstva som bol vychovaný k tomu, aby som takých ako ty nenávidel. Vieš, čo všetko tvoji predkovia spravili? Určite nevieš. Si len poddajný malý odpad, ktorý by mal trčať v Podsvetí. Myslíš, že ti táto škola pomôže? Že už sa nebudeš cítiť ako niečo menej? Myslíš si zle. Po tomto všetkom, sa vrátiš do svojho domova, kde budeš kradnúť, ubližovať a zabíjať. Možno si ťa niekto kúpi ako slúžku v hlavnom meste, ale nikto sa nikdy na teba nepozrie ako na rovnú. Chápeš to?" 

Slová, ktoré vypúšťal z úst boli tiché, no do môjho srdca sa zarývali ako malé dýky. V Podsvetí je ponižovanie na každodennom kroku, no nikdy som to nepočula od niekoho, kto by to myslel s úplnou vážnosťou a nenávisťou. Blesky v jeho očiach sršali jedna radosť, pripravené na mňa zaútočiť každou sekundou.

Po jeho prejave som necítila smútok, ani žiaľ či zľutovanie. V žilách mi začala vrieť krv. Dnešok bol až príliš náročný a prítomný moment bol poslednou kvapkou. Kým si stihol čokoľvek povšimnúť, pravá ruka mi vystrelila do vzduchu, držajúc jednu z dýk vo vitrínach. Bola kratšia a o to ľahšia na pohyb. Tentokrát som to bola ja, kto mal ostrie svojej zbrane priblížené k čistému hrdlu tomu druhému. 

,,Pozrime sa," na okamih sa zatváril prekvapene, no to bolo hneď nahradené širokým úškrnom. 

,,Ublížiš mi? Porežeš ma? Korunného princa, ktorý ťa jedným slovom môže pripraviť o hlavu?" Jeho slová ma vytáčali každou sekundou. Znel až príliš povýšenecky a namyslene, akoby presne vedel kto som a čoho som schopná. Nemal však pravdu.

Ostrie som pomaly približovala k jeho krku, čím som ho donútila sa odo mňa vzďaľovať. Tvár mu stále zdobil pozdvihnutý kútik úst, akoby si neuvedomoval vážnosť situácie. Alebo som to bola len ja, kto si o sebe začínal myslieť niečo viac. Jedna preliata kvapka jeho krvi by ma mohla pripraviť o všetko. 

,,Myslel som si," preniesol, akonáhle sa moja ruka skláňala k zemi. Dýku som držala pevne, až sa mi v zovretí začala jemne triasť. 

,,Si nikto. To, že na mňa zamávaš akýmsi nožíkom, neznamená nič. Len si niečo chceš dokázať, ale neboj, nič v živote nedokážeš."