Tiene Temnoty

7. Kapitola - Kráľovská rodina v jej kráse

Nepamätám si, ako dlho som spala. Prebudili ma jemné lúče slnka, ktoré sa nejako dostávali skrz temné mrqčná okolo budovy. V posteli som sa otočila na pravý bok, ukladajúc si ruky pod hlavu. Nechcelo sa mi otvárať oči a vstúpiť takto do novej kapitoly môjho života.

Potiahla som si hrubú perinu po krk a zťažka vydýchla.  Až hlasné zabúchanie na dvere ma odradilo od opätovného zaspatia. Nešťastne som nakrčila obočie a začala odlepovať viečka očí od seba. No pri započutí hlasu vychádzajúceho z dverí, sa mi chcelo prepadnúť pod zem a nikdy z nej nevýjsť.

,,Za desať minút v Sieni rovnováhy, nechcem nikoho vidieť meškať!" niekoľkokrát opakovaná veta ženským hlasom sa ozývala po chodbách izieb.

Sieň rovnováhy, Sieň rovnováhy...

Vytreštila som oči ako dva veľké taniere. Lepšie prebratie z trvajúceho spánku pre mňa neexistovalo, než si spomenúť na podivný sen z dnešnej noci.

,,A ich krik sa bude ozývať po plániach Rovnováhy..."

,,Vravela si niečo?" Prekvapením som sebou cukla, keď z dverí od kúpeľne vyšla Isis s akousi taštičkou v rukách. Nechápavo na mňa hľadela, na čo som ja len pokrútila hlavou.

,,Nie, nie... len som nadávala na ženskú za dverami," dodala som a Isis chápavo prikývla. Obzrela som si ju oblečenú v čiernej blúzke a vlnitej sukni. Nebola to predsa až taká obrovská slávnosť, že by sme sa museli obliekať formálnejšie. Alebo?

,,Myslíš pani Tamayu? Je tu niečo ako hlavná učiteľka, docela prísna."

Veta od Isis ma prinútila do myšlienky, či je tu vôbec prvý rok. Pozná tu tých, čo ja nie a predsa len som si ju ani nevšimla vo várke, v ktorej som tu včera prišla. Nakoniec som len prikývla a nechcela nijako rozvetvovať konverzáciu medzi nami. Do začiatku ceremónie ostávalo len niekoľko minút a nemohla som sa tam dostaviť ako najväčšia hrozba.

Po nie príliš dlhej príprave som odišla z izby a nechala  svoju spolubývajúcu osamote. Pomaly som zišla dole schodmi, kde mi zrak padol na jedinú osobu, ktorú tu najlepšie poznám.

,,Olen!" Rýchlosťou svetla som prekročila posledný schod a vbehla svojmu bratovi do náruče. Pre niektorých sa to mohlo javiť ako prehnaná situácia, no niekoľko hodín bez neho, pre mňa znamenalo niekoľko dní a mesiacov.

,,Už som si myslel, že si tam išla bezomňa," so smiechom zosilnil naše objatie. Hneď ako sa naša vzdialenosť zväčšila, začala som si všímať skupinky študentov, ktorí vychádzali z našej časti budovy a pravdepodobne mali namierené do siene.

,,Nemali by sme ísť za nimi? Aby sme sa tam aj nejako dostali a nespôsobili si problémy hneď prvý deň," ozval sa Olen po dlhšej chvíli ticha. Prikývla som a nasledovala jeho kroky. V jeho prítomnosti som sa ihneď cítila lepšie. Milovala som ho ako brata a ako svoju neodlučiteľnú polovičku.

Vyšli sme z našej časti budovy, znova do vstupnej haly. V jej strede sa stále nachádzala fontána, no po nástenkách a rôznych iných nápisoch nebolo chýru ani slychu. Konečne sa dozviem, kam vedú, pomyslela som si ako som nohami v odretých teniskách prekračovala lesknúce sa schody. Pôsobili až príliš čisto, príliš luxusne a príliš zbohatlícky.

Po schodoch sme sa ocitli v spleti rôznych chodieb, každá sa oddeľovala veľkými drevenými dverami. Po prejdení okolo každých dverí, som potichu premýšľala, čo sa za nimi skrýva. Pocit stúpajúceho adrenalínu, už len z pomyslenia, bol neuveriteľný.

S Olenom sme celý ten čas, kým sme prišli do siene neprehovorili. Nemali sme veľmi ani o čom. Stačila mi jeho blízkosť a energia, ktorá z neho sálala.

Nemusela som veľmi hádať, ktorá je miestnosť je tá miestnosť. Krídla jej mohutných dverí boli dokorán a vedľa nich bolo  niekoľko stráží. Keď sme okolo nich prechádzali, ani raz sa na nás nepozreli, ba i len zavadili očkom. Zraky mali uprené priamo pred seba, kto vie kam presne.

Sieň vyzerala ožarujúco. Po jej strede sa tiahol dlhý červený koberec so zlatým orámovaním. Na konci miestnosti bola vyvýšená plošinka, na ktorej boli tri tróny. Prvý od pravej strany pôsobil menej hosne ako zvyšné dva - tie boli totižto vyzdobené zlatom a drakohammi rôznych farieb. Niektoré časti mali drevené, niektoré železné a strieborné. Zvyšok miestnosti bol už len rozdelený na dve menšie časti. Po ľavej strane bolo niekoľko sedadiel, čisto v tmavých farbách. Okná za nimi boli z tmavého skla a dokrášlené tmavými záclonami. Na druhej strane, priamo oproti, boli kreslá z bielych farieb. Všetko za nimi pôsobilo živo, lesklo a prepychovo, kde to u prvých kresiel staro, temne a starožitne.

Toľko k rovnováhe, pomyslela som si a tichšie si odfrkla. Olen to zrejme začul, keďže sa na krátko pozrel mojím smerom, no potom ma už len viedol ku kreslám na tej temnej strane.

Nechápala som, ako som mohla tak ľahko k veciam o rovnováhe naletieť. Každý sa na nás pozerá ako na odpad a spodok spoločnosti. Nikdy medzi nami nebude nastolená rovnováha a otvoránie tejto inštitúcie malo iný cieľ. Muselo mať. Inak by vôbec nedávalo zmysel celé rozdelenie podľa nášho pôvodu.

Sadla som si na jedno z kresiel s Olenom po mojom boku. Isis som nikde nevidela, možno sa niekde ešte zatúlala s chlapcom z včerajšej noci. Nedávala som tomu veľkú pozornosť, keďže si ju všetku pritiahli fanfáry nástrojov. V rukách ich držalo niekoľko stráží a hlasne na ne vyhrávalo. Ani nie pár sekúnd potom vošli do siene tri osoby.

Vysoký chlap, odetý v bielom smokingu s bielym plášťom a žezlom z čistého zlata. Na šedivých vlasoch mu priam perfektne žiarila koruna, ozdobená mnohými drahokamami, podobne ako jeho trón. Zachovával si neutrálnu tvár. Neusmieval sa a ani nemračil. Nemusela som trikrát hádať, kto sa nachádza po jeho stranách. Pár krokov za ním išla jeho žena, nízka dáma odetá v dlhých bielych šatách. Okolo krku mala omotaný náhrdelník z perál, podobne ako aj náušnice a prstene na rukách. Mala zlaté vlasy, mnohí ju aj prezývali Zlatovláskou. Ruky mala spojené a ako kráľovi, tak aj jej na hlave ležala menšia strieborná korunka.

Poslednú osobu som nevedela príliš identifikovať. Bol to chlapec, približne môjho veku. Smoking mal so svojím otcom rovnaký, no pravú časť hrudníka mu zdobili rôzne medaile. Jeho zlatisté vlasy, ktoré zdedil po matke, ma uchvátili hneď na prvý pohľad. Za kráľom kráčal vzpriamene, s rukami za chrbtom. Neobzeral sa okolo seba, no ostatní na ňom nechávali svoje pohľady. To musí byť on, pomyslela som si, ako kráčali priamo pred našimi kreslami.

Korunný princ, o ktorom nikto pomaly nevedel. A predsa tu teraz stál, po boku svojho otca. Ani v jedných novinách nebola jeho fotografia. Pri jedinej zmienke bolo len krátke oslovenie - Korunný princ. Nikto nevedel jeho pravé meno. Zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy. Ako som skúmala ich cestu k trónom, po mojej pravej strane sa ozval menší povzdych.

Bola to Isis, ktorá na princovi zanechala svoje oči.

,,Nehovor mi, že nevyzerá ako zakázané ovocie," povedala, keď si získala moju pozornosť. Nadvihla somm obočie a znova sa pozrela na princa, ktorý už pokojne sedel na svojom mieste.

,,Ani nie," zamrmlala som jej svoju odpoveď.

,,Dievča, tento chlapec práve nastupuje na túto školu. Každá ho bude chcieť chytiť pod svoje pazúry."

Prekvapene som sa dívala na Isis, ktorú však stále zaujímala jedna osoba na tróne. Ako to mohla vedieť?

,,Nepríde mi až tak atraktívny, aby sa za jeho pozornosť trhali ľudia za vlasy." Mykla som plecami, na čo len moja spolubývajúca nechápavo potriasla hlavou. Striedala som medzi nimi pohľadom a stále som nemohla nájsť dostatočný dôvod.

,,Tu nejde len o to, či je atraktívny alebo nie. Pri predstave poriadneho balíku drobných a slobodného nástupcu trónu - každý zatúži po opečenom mäsku."