Láska je nebezpečná věc - Nik Tendo ff

2. Kapitola

*Hore Gabo a Nina 

Po tom ako som opustila balkón som sa znova uvelebila v mojej posteli a pustila si na mojom notebooku film na Netflixe. Takto vlastne vyzerajú moje dni. Buď je to počúvanie smutných pesničiek, ktoré ma väčšinou dokážu dostať až do takého štádia, že si mám chuť hodiť slučku, alebo len pozeranie do blba a zamýšľanie sa nad vecami, ktoré sa mohli stať, ale vlastne nikdy nestali. 

Dobre, ešte si občas niečo pozriem na Netflixe, aby som sa úplne nezbláznila, ale aj tak to moc nepomáha. Snažím sa vyhýbať tým presladeným romantickým filmom kde to vždy skončí rovnako. Happy End. Škoda, že to tak nefunguje aj v realite. Realita je úplne iná, horšia a krutejšia. A keď už náhodou urobím hlúposť a zapnem si romantiku, okamžite sa mi pred očami objaví ON. 

Viliam. Viliam s tým jeho nádherným úsmevom, ktorým ma rád obdarovával. V jeden moment by som mu najradšej vyškriabala oči a pomaly ho mučila, ale v ten druhý moment by som sa mu chcela hodiť okolo krku a už nikdy ho nepustiť. Žiť a umrieť v jeho objatí. To sa ale už nestane. Odišiel a spolu so sebou zobral všetok život čo vo mne bol. Myslím, že už vo mne nezostalo nič po tom čo odišiel. 

Gabo chvíľku zostal na balkóne a pravdepodobne vstrebával to, že som naňho prehovorila. Môj hlas znel hrozne. Predsa len... už dva týždne som nič nepovedala. Neľutujem to, prospelo mi byť ticho. Aspoň som nikoho neobťažovala s mojimi sťažnosťami a hlúposťami čo sa týkali rozchodu. Viem, že Nina by si ma rada vypočula, rovnako aj Natka, ale jednoducho toto bolo správne. 

Potom len okolo mňa prešiel a išiel za Ninou. Počula som hlasy takže sa o tom určite rozprávali. Nechcela som, aby to riešili. Nechystala som sa vstať z postele a začať sa so všetkými znova rozprávať. Nechystala som sa už nikdy niekam ísť. Navždy som chcela zostať v mojej posteli a už nikdy nevyliezť. Viem, že moje kamarátky by boli veľmi šťastné, keby som znova v poriadku, keby je všetko po starom. Ale to už nikdy nebude. Nebudem už znova šťastná. 

Len on bol moje šťastie, on mi dával pocit, že môžem robiť čokoľvek chcem, on bol môj život. Bez neho už nebude nič dobré. Celé dni som sa utápala len v týchto myšlienkach. Ako budem ďalej pokračovať bez neho? Neviem si predstaviť žiť bez toho, aby som ho mala po boku. Bola som rada, že moja brigáda popri vysokej škole nie je taká, aby som tam chodila stále. 

Vlastne som pracovala v malej kaviarni, ktorá patrila kamarátke mojej mami. Keď jej mama povedala čo sa stalo, okamžite mi dala voľno a povedala, že si mám vziať toľko voľna koľko budem chcieť, ale že sa kvôli chlapovi nemám trápiť dlho. Ostatným je to ľahko povedať, ale oni nie sú v mojej situácii. 

Celý zvyšok dňa som strávila v posteli. Našla som si nový seriál na Netflixe, ktorý mi robil spoločnosť. Občas ma prišla skontrolovať Nina, ktorá mi nosila vodu a jedlo. Jedlo vždy odniesla tak ako ho sem priniesla. Nemala som chuť jesť. Aj keď mi moje brucho dávalo najavo, že by si niečo dalo, ja som vedela, že sa povraciam ak dám čo i len plátok šunky do úst. Okrem Netflixu mi spoločnosť robil Buchta, ktorý sa ku mne neustále túlil a spal. 

Tento život mi vyhovoval. Len ležať a topiť sa v myšlienkach plných čo keby. Nikdy na tieto otázky nedostanem odpoveď, ale ja sama si ich môžem domýšľať. Nie je to zdravé, samozrejme, že nie. Ale mám na výber? Ani jeden deň nie je bez toho, aby som naňho nemyslela. Nedokážem to. Na čokoľvek sa pozriem, čokoľvek robím... všade ho vidím. 

Neviem či mi chce pomôcť alebo ublížiť viac než to doteraz urobil. Ani neviem či by mi mohol ešte viac ublížiť. Ide to vôbec? Nemyslím si. Tak moc sa topím v smútku, že sa dotýkam nohami dna. Už ani nevládzem dýchať. Prestane to niekedy bolieť? Zabudnem vôbec? Čo ak to takto bude navždy? Čo ak už nikdy nebudem znova šťastná? Bude mi to ešte dopriate?