Láska je nebezpečná věc - Nik Tendo ff

26. Kapitola

„Urobíš prosím jedno latte a mangovú limonádu pre stôl číslo 5 zlatko?" Len som prikývla načo ma Agáta pohladila po chrbte. „Pôjdem zatiaľ dozadu urobiť poriadok. Keby tu potrebuješ pomoc tak ma príď zavolať." „Spoľahnite sa." Agáta potom odišla a ja som si začala robiť svoju prácu.

Bol práve štvrtok, nádherne slnečno. Jeden z tých letných dní kedy je presne tak ako by ste chceli. Nie je ani priveľmi horko ani priveľmi chladno. Proste tak akurát.

Dnes sme mali dosť rušno. Bol to trocha nezvyk, ale úplne som tomu rozumela. Každý chcel využiť tento nádherný deň ako najlepšie mohol.

Pripravila som teda objednávku a priniesla to dvom milo vyzerajúcim dámam. Poďakovali mi a milo sa na mňa usmiali. Takýchto zákazníkov milujem. Aj takéto drobnosti vedia čašníkov potešiť. Je vidieť, že si našu prácu vážia a vďačia nám za to.

Ďalšia hodina prebiehala podobne. Obsluhovala som zákazníkov, čistila stoly a riad a popri tom si čítala zbierku básní, ktorú som si nedávno zaobstarala v kníhkupectve.

Boli to zväčša básne o kvetoch. O kvetoch, ktoré až nápadne pripomínali ľudí. Milujem čítať básne a zamýšľať sa nad ich významom. Myslím, že každý môžeme pochopiť básne po svojom. Je len na nás ako moc sme ochotní sa nad básňami zamýšľať a skúmať ich význam.

„Mohli by sme poprosiť dve ľadové kávy slečna servírka?" zdvihla som pohľad od mojej rozčítanej básne a uvidela za pultom stáť... počkať čo? Predo mnou stála Natálka a Radek. Oh môj bože! Čo tu tí dvaja robia?

Okamžite som obišla pult a oboch hneď objala. „Čo tu robíte? Mohli ste mi dať vedieť, lepšie by som sa obliekla." Obaja sa nad mojim hlúpym vtipom zasmiali. Dobre uznávam, vtipy mi moc nejdú.

„To víš, Bratislava je jenom na skok od Pardubic." Uškrnul sa na mňa Radek. „Teď vážně. Mám rozdělaných pár projektů s klukama z conspiracyflat. Měl sem tenhle týden čas tak jsem tady. A moje kráska si udělala dovolenou, abych nemusel jezdit samotej. A taky jsme tě chtěli přijet navštívit."

To bolo od nich milé. Vlastne som sa ani nečudovala, že sú práve tu. Dva dni dozadu som práve Natke posielala adresu svojej práce pretože mi nenápadne naznačila, že sa tu určite niekedy zastaví. Nečakala som však, že to bude takto skoro. Veľmi ma potešili. Bolo fajn vidieť známe pardubické tváre.

„Čo keby ste si šli sadnúť a ja za vami o chvíľku aj s objednávkou prídem?" „Oh jasné." Usmiala sa na mňa Natka, vzala Radka za ruku a obaja si šli sadnúť na terasu.

„Koho to tu máš zlatíčko?" prišla za mnou Agáta a začala vyzvedať. Typické. Ona a moja mama sú úplne rovnaké. Ale obe ich mám veľmi rada. Agáta mi je niekedy ako druhá mama.

„To sú moji priatelia z Česka. Sú vážne fajn." „Tak čo keby si im priniesla ich nápoje a nachvíľku sa s nimi porozprávala? Zvládnem to tu a keby niečo tak ťa prídem zavolať." „Ďakujem." Lepšiu šéfku než Agátu som si ani nemohla priať. Vždy bola ku mne milá.

O to isté som sa snažila aj ja. Pokiaľ mala Agáta nejaké vybavovačky, viedla som kaviareň len ja. Bolo toho niekedy moc, ale snažila som sa to zvládať a nechcela som Agátu sklamať. Tá sa mi častokrát odvďačila dlhšími prestávkami alebo kávami zadarmo. Je to vážne poklad.

Urobila som teda dve ľadové kávy a spolu s nimi som šla za mojimi priateľmi. „Nech sa páči. Tak, čo je nové?" spýtala som sa hneď ako som si oproti ním sadla. „Je toho teď hodně. V kanclu se pořád něco děje. Však víš, už zítra je první zástavka Jakubove a Dominikove tour a tak musí být všechno tak jak má. Kdyby nebylo tak by Jakuba jeblo a to si nedělám prdel. Ten debil někdy zapomína, že na to není sám a sme tu my všichni."

To som si všimla. Jakub bol jednoducho perfekcionista. Rád si všetko robil sám, aby bolo všetko tak ako má. Myslím, že sa nerád spoliehal na druhých. To som vlastne chápala. Spoliehať sa na druhých je niekedy chyba. Ľudia ťa môžu dosť sklamať.

„A Dominik?" nechcela som to zbytočne naťahovať. Samozrejme, že ten ma najviac zaujímal. „Ten ani neví, že sme tady. Ví to jen Jakub a Daniel samozřejme protože s ním bydlím. Domink by nemohl vědet, že sem s Natkou jdeme protože by chtěl jet taky. A to nemůže. Jakub by ho zabil. Je toho teď hodně co musí dělat spolu a Dominik prostě nemůže odjet z Česka."

Tomuto som úplne chápala. Jakub a Dominik toho teraz majú veľa. Pripraviť turné zaberie veľa času a práce. Dominik jednoducho teraz musí zostať v Pardubiciach a sústrediť sa na svoju prácu.

„Ale skúšal to." Vošla mu do toho Natka. Neveriacky som na ňu vyvalila oči. S tým sa mi nepochválil. „Jo tyvole. V úterí sme trošičku pili a ten kokot si řek, že bude nejlepší když si zbalí svoje věci a pojede total na sračky za tebou. Našťestí tam byl Rej a vysvětlil mu, že pokud nechce mít problémy s policí a s Vlčkem především, tak by měl sedet na prdeli a držet hubu."

Úplne som si túto scénu dokázala predstaviť v hlave. Dominik, čo to doriti stváraš? „Tyvole ale to byla hádka. Ten blonďavej zmetek je tak kurevsky tvrdohlavej, že ho kromě Reja drželi i Hasák, Tokáč, JS a taky ja. Protože když ho něco napadne tak si za tím jde i kdyby ho to mělo stát všechno. A my jsme si tédy s klukama uvědomili jak moc pro nej znamenáš. Tohle nikdy nedělal Terezko. Nikdy předtím nebyl ochotný kvůli někomu jet total na sračky ve dvě ráno téměr 400 kilometrú daleko."

Tiež sa mi to zdalo bláznivé. Niekto by dokonca povedal, že sa vlastne ani nepoznáme. Nie, to oni nepoznali nás. Nevedeli ako moc jeden druhého poznáme. Samozrejme, stále je veľa vecí, ktoré o tom druhom nevieme, ale každým dňom, každým jedným telefonátom a každou jednou správou sa viac a viac zbližujeme. Spoznávame sa navzájom a zisťujeme o sebe veci, ktoré by sme nikomu inému nepovedali.

„Stačí sa naňho pozrieť Teri. Kedykoľvek o tebe pred ním hovoríme, zmení sa mu nálada. Okamžite spozornie a počúva ako babky na dedine. Je však vidieť, že ho tá diaľka trápi. Ale je vidieť najmä to, ako moc ťa má rád. A my všetci to radi vidíme."

Aj mňa tá diaľka trápila. Trápila nás oboch rovnako. Lenže to nešlo zmeniť. Museli sme s tým vedieť fungovať. Nikdy nie je všetko tak ako si to vysnívame. Vždy je tu nejaké ale. Niečo, čo bráni tej krásnej rozprávke. Niečo, čo ju ozvláštni.

„Takže on ani len netuší, že ste na Slovensku?" Natka a Radek záporne zakrútili hlavou. „Vymyslel sem si, že budu dneska dělat z domu a Konev mi musel odpřísahat, že bude držet hubu. Protože kdyby se jen slovem zmínil o tom, že jsem tady tak by sem ten debil naběh a to nechci vědet jaký peklo by nastalo. Peklo v podobě Jakuba Vlčka. Ten taky ví, že sem tu, ale u toho aspoň nehrozí, že něco řekne."

To si ani neviem predstaviť, že by práve Jakub niečo povedal. Povedal by to asi len vtedy keby chcel Dominika provokovať. A to teraz nemôže robiť.

„A jak se máš ty? V Pardubicích nám hodně chybíš." Bolo milé to od Radka počuť. Nerozkecávala som sa moc. Nebolo vlastne o čom. Všetky moje dni boli rovnaké. Neboli moc zaujímavé. Stále len práca a domov. Práca a domov. Striedalo sa to. Ale nechcela som si sťažovať.

Hneď ako mi začne zimný semester tak ma prejde všetká nuda. Teším sa až mi začne posledný ročník na výške. Nemôžem uveriť tomu, že budem Magister. Tak moc sa na to teším a dúfam, že všetko vyjde tak ako chcem.

Ešte som zistila, že tu je Natka s Radkom už od desiatej keďže o pol siedmej odchádzali z Pardubíc. A sú tu len na otočku, keďže Radek zajtra tiež odchádza spolu s chalanmi. Natka ide tiež. Chce využiť, že má tento víkend čas pretože ďalšie víkendu už nebude mať moc čas.

O hodinu neskôr som sa s nimi už musela rozlúčiť. Ponáhľali sa, aby prišli v rozumnom čase domov. Veľmi ma potešilo, že sa za mnou zastavili.
•
•
•
•
•
Ahoj slniečka 🌞

Konečne som tu aj s novou kapitolou. Poviem vám, ze skúškové ma extrémne vyčerpáva 😅 našťastie už len jedna skúška, ktorú som na prvý krát nedala, tak dúfam ze už ju konečne urobím

Dúfam, že sa vám táto síce kratšia kapitola páčila 🫶

Majte pekný deň :)