Láska je nebezpečná věc - Nik Tendo ff

24. Kapitola

A skutočne neklamal. Neklamal v tom, že sa mi to bude páčiť. Milovala som to tam. Ten výhľad odtiaľ bol niečo neuveriteľné. Síce som sa chvíľku sťažovala, keď sme k rozhľadni šliapali, ale stálo to za to. Moja kondička na tom bola veľmi mizerne a tešila som sa, keď ju znova dám do poriadku.

Dominik mi kúsok cesty pomohol tým, že si so mnou preplietol prsty a ťahal ma do kopca. Dokonca sa pri nás zastavilo nejaké malé dievčatko, ktoré sa rozplývalo nad tým akí sme roztomilí. Povedala, citujem „tvůj kluk vypadá jak kriminálník, ale určitě tě ochrání když po tobě půjdou strašáci. Jste roztomilí."

Potom k nám pribehla jej mama a ospravedlnila sa za ňu. Malá bola náhodou neskutočne milá. Ani jeden sme na jej poznámku o páre nič nepovedali. Asi sme si na tie narážky za tento víkend zvykli. Bolo nám to obom asi celkom jedno.

Ja som ho vnímala len ako človeka, ktorému verím. Niekoho komu by som zverila aj vlastný život. Viem, boli to silné slová, ale on mi dokázal, že si ich zaslúžil.

Moja najobľúbenejšia spomienka za ten víkend však bola špeciálna. Bola to tá, keď ma Dominik chytil za ruku a rozbehol sa so mnou dole kopcom. Kričala som a smiala sa. Bolo to tak kúzelné. Ten moment... vtedy som si prišla skutočne šťastná. Cítila som ako sa dopamín v mojom tele celkom uvoľnil a vyplavil sa do celého môjho vnútra.

A Dominik? Ten sa smial so mnou. „Jo kurva! Jebu všechno!" kričal a ja som sa len smiala. Smiala som sa tomu ako táto chvíľka bola uletená. Uletene kúzeľná.

Nejak sa nám nakoniec nepodarilo ubrzdiť a skončili sme obaja na tráve. A aj vtedy sme sa smiali. Užívali sme si každý jeden moment. Pretože sme obaja tak nejak vedeli, že sa toto celé o chvíľku už skončí.

Ale nespomínala som môj odchod. Modlila som sa, aby sa čas vrátil. Aby sa vrátil vtedy, keď som v sobotu vyštartovala do Pardubíc a zastavil sa v tento moment.

S Dominikom sme ešte fajčili a rozprávali sa. Rozprávali sme sa vlastne až do štvrtej. Preberali sme veľa vecí. Dokonca sme preberali aj našu existenciu a táto konverzácia bola tak plnohodnotná ako žiadna dlhú dobu. S ním som vždy vedela o čom mám hovoriť.

Neboli to tie trápne prestávky plné ticha, kedy neviete čo si máte povedať. Neustále sme mleli. Niekedy o úplnych pičovinach, ale mleli.

Vtedy Dominik rozhodol, že sa už musí ísť. Aj tak sme tu boli dlhšie než sme plánovali. Domov sme prišli, ale až o piatej. Môj strážny anjel z pekla si to dával celú cestu naspäť za vinu a ja som mu to celú cestu rozhovárala. Páčilo sa mi s ním tráviť čas.

A absolutne mi nevadilo, že sme sa do Caffeterie dostali až o šiestej. Dominikovi to však vadilo, keďže sa bál ma pustiť tak neskoro domov. Dookola som mu opakovala, že mi to nevadí. Predsa, keď budem na Slovensku, bude ešte svetlo. A to bolo hlavné.

Jediná osoba, ktorej sa to pravdepodobne nebude páčiť je Nina. No nad tou som práve teraz nechcela rozmýšlať. Vedela som, že ma čaká výsluch. A nie len od nej. Rovno aj od Gaba, Natky a Paťa.

Toto bol môj trest. Trest za to, že som s nimi v sobotu nebola. Boli grilovať u Paťa na dome a ževraj som im chýbala. Mne to úprimne nechýbalo, ale to som im nehodlala povedať. Len som tak podvedome tušila, že mi to dajú vyžrať na pondelkovej prespávačke u Paťa. Budeme tam teda len my 5, keďže nikto iný nemôže, ale mne to moc nevadilo.

Na jedlo sme nečakali dlho. Tentokrát som si objednala cestoviny linguine 3 pomodorini a Dominik si dal burger. Jedli sme a užívali si tie posledné chvíľky spolu. Nechcela som sa lúčiť. Možno som znela ako uplakané decko, ale tu som si prišla tak moc šťastná. Najmä vďaka Dominikovi.