Carlos
Až do VC Barcelony so mnou neprehovorila ani pól slova. Od pondelka som býval u Claudii ale stále som sa snažil skontaktovať sa s ňou a ospravedlniť sa jej. Moje všetky pokusy boli marné, neotvorila mi dvere, nerozprávala sa so mnou, ak mohla ostala dlhšie na ihrisku pričom ani s Claudiou domov nešla. Lístky do paddocku si prebrala od nej, na mňa ani nepozrela aj keď sa mi dostalo do uší, že nechcela ísť vôbec. Chcel som ju tam, nie z toho titulu aby som ju hneval ale tie slová, ktoré mi povedala v deň, keď som sa sťažoval sám na seba ma pohli vpred. Nakopli ma, vie kedy čo má povedať, preto ju chcem na tejto VC.
"Čo si ako skysnutá uhorka?" podpichne ma môj Monacký kolega na ktorého zagánim. Obaja sme oblečení v našich kombinézach, ktoré máme do pól pása rozopnuté a kope si s loptou. Vypĺňame čakanie na druhé tréning.
"Zdrž sa hlúpych poznámok." priateľsky mu poradím. Moja nálada býva na bode mrazu, hlavne keď viem, že sme si konečne začali rozumieť a ja som to teraz pokašlal na plnej čiare.
"Však čo ti mám povedať, že vyzeráš ako Rúženka keď to pravda nie je?" mykne ramenami a ja letiacu loptu chytím do rúk. Napriahnem sa pričom mu ju hodím do brucha. Nestihne zareagovať, rukami si chytí zasiahnuté miesto, zamračí sa na mňa pričom skuvíňa ako malý.
"Blbec začo?!" stále nechápe začo dostal. Tolerujem mu jeho hlúpe podpichovanie pekne dlho. Teraz mi pretiekol pohár trpezlivosti. Loptu, ktorá pomaly doskacká ku mne chytím do rúk a aby mu nebolo málo znovu ju do neho hodím. Tentoraz ho udrie do ramena.
"Za tvoje debilné podpichovanie. Máš držať jazyk za zubami." naštvane odídem do svojej šatne. Aj keď som chlap, nedokážem zahodiť za hlavu to, že som niekoho urazil a ešte bezdôvodne a bez rozmyslu. Neviem ako sa jej mám ospravedlniť, keď si ma k sebe nepustí.
"Čo sa deje Carlíto?" kým zatvorím dvere do šatne prehovorí na mňa Claudiua, ktorú som si ani nevšimol.
"Ani ty ani Zoe ste mi nepovedali čo sa medzi vami stalo. Ona je urazená a ty nešťastný. Bolí ma vidieť vás takto." zatvorí za nami dvere, usadí sa na stoličke a hlavu nakloní na bok. "Hovor so mnou, prosím."
Sadnem si naproti nej, rukami sa opriem o svoje stehná a hlavu si schovám do dlaní. Pokašlal som to na plnej čiare. Som ako idiot čo nevie držať jazyk za zubami. Obviňujem skôr ako si niečo premyslím. Prchkosť nie je dobrá vlastnosť, ktorou prekypujem.
"Posral som to." nakoniec prehovorím. Nemá cenu jej klamať, zbytočne by sa trápila aj ona.
"To mi došlo. Čo si urobil tentokrát?" nadvihne obočie, na tvári sa jej vykúzli jemný úsmev. To slovíčko "tentokrát" mi zaplo žiarovku v mojej hlave. Posral som to nie len raz ale viackrát a už aj moja kamarátka si to všimla. Len ja som slepý ako slepúch. Potichu sa jej priznám s tým ako som ju obvinil a nazval ju agresívnou a výbušnou. Claudia na mňa po celú dobu pozerala prekvapene, krútila hlavou až si nakoniec po mojom dorozprávaní povzdychne.
"Carlíto." krúti hlavou stále. Nemusí mi pripomínať, že som to posral. "Zoe je háklivá na takéto obvinenia. Ani sa jej nečudujem, že as ti vyhýba. S tou jej tvrdohlavou Holandskou povahou to budeš mať ťažké. Tá ti len tak neodpustí, nieto keď si urazil jej najlepšieho kamaráta. Ona a Neymar sú ako súrodenci. Ak urazíš jedného z nich, koniec, skončil si."
"Ja viem, povedz mi niečo čo neviem. Myslel som si, že mi pomôžeš a nie že mi povieš čo viem." jemne sa na ňu zamračím.
"Prečo tak trváš na vašom priateľstve?" spýta sa ma zaujato. Ja sa po jej otázke narovnám.
