Ani v tom najbláznivejšom sne by ma nenapadlo, že naše rande sa bude týždeň čo týždeň odďaľovať. Nie len Carlos ale aj ja som mala veľa práce, ktorú som musela urobiť. Tréningy dvakrát do dňa, štyrikrát do týždňa ma unavovali viac ako cez iné ročné obdobie. Neznášam trénovanie v lete, kvôli teplu, ktoré mi nerobí dobre. Je niečo iné ležať na pláži, opaľovať sa a nič nerobiť, ako behať na ihrisku v tridsiatich piatich stupňoch. Nevadí mi hrať, keď prší, fúka a je chladno ale teplo ozaj nie je môj šálok kávy.
"Tento týždeň som celý v Taliansku ale víkend mám voľný, máš tam nejaký zápas?" opýta sa ma Carlos, kým ja pokladám telefón na kuchynskú linku aby som si popri našom telefonovaní navarila.
"V sobotu ráno mám." povzdychnem si. "Potom mám v nedeľu tréning lebo v pondelok ideme k tímovému lekárovi a tréning nemáme." dodám smutne. Obaja sme vyťažení na nie sto percent, ale dvesto. Nedokážeme sa zosúladiť a konečne si sadnúť a ísť na to jedno rande.
"Musíš ísť v nedeľu na tréning?" opýta sa s nádejou v hlase. "Nemáte také, že jeden tréning do mesiaca môžete vymeškať?"
Nad jeho otázkou sa zamyslím. reálne chodím na každý tréning, nevynechávam žiaden takže jednu priepustku by som hádam aj dostať mohla. To ale musím ísť za trénerom, ktorý ma mal v poslednej dobe plné zuby. Niekedy viem poriadne liezť na nervy, tréner by vedel o tom rozprávať. Ráno sú tréningy ešte v poriadku ale poobede stále mrmlem, nadávam na horko, neustále sa sťažujem a to mu ide hore hlavou.
"Skúsim si to vybaviť dobre? Zajtra ti napíšem ako som pochodila u trénera."
Ráno som mala s trénerom nie len dlhú debatu o voľne ale taktiež o mojom zlozvyku komentovať celý priebeh poobedňajšieho tréningu. Za voľno chcel aby som sa zdržala komentárov k daným tréningom. Premáhala som aby som nesúhlasila ale keď som si spomenula, že ak by som tak urobila, tak by som sa s Carlosom ďalší víkend neuvidela, hneď som súhlasila. Bude ma to stáť veľa síl aby som držala jazyk za zubami. Budem si musieť lepiť ústa lepiacou páskou, inak ako sa poznám, moje ústa začnú rozprávať skôr ako budem premýšľať čo robím.
Hneď po tréningu som to zavolala Carlosovi, ktorý mal radosť napísanú v očiach. V skratke mi povedal, že si mám na zápas priniesť kufor a rovno pôjdeme preč. Keď som sa spýtala kam, neodpovedal, povedal, že to bude prekvapenie. Plavky a pyžamo sú nutnosťou si zbaliť. To mi napovedalo, že ideme niekam kde je voda a budeme tam spať. Tešila som sa ako malé dieťa, o tom som ani hovoriť nemusela.
Celý týždeň som sa snažila z Claudii vyzistiť kam ma jej najlepší kamarát berie. Tá ale držala bobríka mlčanlivosti. Neprezradila mi nič, radšej sa mi vyhýbala na kilometre ďaleko len aby sa nepreriekla. Má tendenciu tak urobiť, keď na ňu človek až pridlho tlačí.
Jediné čo mi ostávalo bolo čakať ako sediaca kačka a nechať sa prekvapiť.
—————————
carlossainz55 pridal príbeh len pre blízkych priateľov
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
