Zrazu som nevedela čo mám robiť, či vytrhnúť ruku zo zovretia tej osoby alebo ticho skloniť hlavu, či radšej rýchlo odísť.
Keď sa mi konečne podarilo utrieť si ľavou rukou, ktorú mi našťastie nikto nezovieral, utrieť slzy z očí tak som sa konečne pozrela na osobu stojacu predo mnou. Bolo to nízke černovlasé dievča s piercingom v nose a bola to typická gotička v tých čiernych šatách s čipkou a čierne vlasy jej stekali po ramenách a pery mala silno natreté na červeno.
,,Čo to robíš? Zbláznila si sa? '' prehovorilo na mňa dievča. ,,To by si nepochopila, no možno ano ale to je jedno nechaj ma prosím na pokoji, prosím.'' Dievča akoby cítilo moju bolesť bez toho aby vedela čo sa mi stalo sa zodvihla vzala mi z ruky nožík zo strúhadla a pomaly odchádzala. Ja som sa opäť potichu rozplakala, kvôli tomu, že som odohnala jedinú osobu, ktorej na mne možno aj záležalo, alebo vlastne nie, čo to trepem ako jej môže na mne záležať keď ma ani nepozná? A vlastne ani ja ju. Postavila som sa a rozhliadla som sa, či ju ešte niekde neuvidím, aby som sa jej mohla ospravedlniť za to, že som na ňu bola taká nepríjemná, ale dievča zrazu akoby sa vyparilo. Nikde som ju nevidela a možno to tak malo byť.
Po chvíľke som sa pohla zo svojho ,,bezpečného územia'' a musela som ísť domov uvedomila som si totiž, že už je dosť neskoro a mama mi bude ešte aj nadávať ako poznám jej úžasnú výbušnú povahu.
Otvorila som dvere na našom dome a vošla som dnu. Všade bolo obdivuhodné ticho, ktoré som už dlho u nás doma nezažila a preto ma to tak trochu aj potešilo. Vybehla som hore po schodoch a zamkla som sa vo svojej izbe už som nemala náladu na nikoho, dnes nie.
Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka a stále bolo ticho. Išla som sa teda pozrieť do maminej izby ale nikto tam nebol, ani v sestrinej izbe nikto nebol. Tak mi napadlo, že zavolám na mamin mobil, nech mi aspoň povie kde je. Urobila som tak a zistila som, že sestra išla na tábor a mama mala nočnú a preto ešte nieje doma zasa ma ,,pochválila'' ako si vždy všetko perfektne pamätám a ja som ,,elegantne'' ukončila hovor. To je pre nás dve typické proste sa nenávidíme. J a si neviem predstaviť, že keby som mala dieťa tak by som sa k nemu mala správať tak ako ona ku mne.
Čo budem ale teraz robiť do školy sa mi nechce ísť, pretože sa nemám chuť stretnúť ani s jedným z tých zradcov a zaručene nesmiem ostať doma pretože keby ma tu videla mama tak ma zabije hneď v prvej sekunde. Nenávidí keď nejdem do školy proste ja tam musím byť vždy a za každých okolností, stavím sa, že by bola najradšej keby som tam mala trčať aj cez víkendy.
Ale to je jedno, čo budem robiť teraz? ,,Dofrasa!'' skríkla som keď som sa počas svojho zúfalého behania hore-dole po izbe buchla do malíčka na nohe o skrinku. Chvíľu som po izbe skákala na jednej nohe a potom som si povedala, že už je na čase ísť. Kdekoľvek je jedno kam len proste preč.
