Zoe strácala hlavu a stále zúrila.Na otca bola strašne naviazaná a chápala som prečo to robí, aletoto bolo prehnané trieskala so všetkým, čo jej prišlo do cestys mamou sa vôbec nebavila a jej zúrivosť sa proste nedalazastaviť, pretože to bolo životu nebezpečné.
Raz som za ňou len tak prišla, hneďpotom ako som sa dozvedela kladnú odpoveď a zainvestovala všetkysvoje peniaze. „Zoe?" spýtala som sa aby som mala istotu, či sak nej môžem priblížiť. „Čo je?" spýtala sa ma kľudne ajkeď to vzhľadom na jej predchádzajúce chovanie sa vôbecnesedelo. „ Ja...len som ti prišla ukázať toto." podala somjej do rúk rozhodnutie o prijatí na umeleckú školu. „Čo toje?" spýtala sa ma, ani sa na to nepozrela. „Prečítaj si to auvidíš." Nechala som ju v izbe samu, aby si mohla v kľudeprečítať ten papier, ktorý jej tak trochu môže zmeniť život.
Ani nie desať minút na to mivyvalila dvere do izby. „Ako. Si. To. Urobila. ?" ano presnetakto to znelo. V rukách držala papier a z jej phľadu a správaniaby ste nevedeli povedať, či je na vás nasraná alebo sa teší.Zostala som zmätená a nevedela, čo jej mám povedať. „Uhm, noposlala som tvoje kresby a oni ťa prijali." usmiala som sa na ňuaj keď neisto. Dúfam, že na mňa za to nie je naštvaná. Zrazu sami hodila okolo krku. „Ako si to...Ako si na to vzala peniaze?Vykradla si banku? Vyhrala si v lotérii?" obe sme sa zasmiali.„Nie ty hlúpa. Pracujem." Odtiahla odo mňa hlavu, pozrela sa namňa. Postavila sa o meter ďalej a ešte raz si ma celú premerala.„ty?! To by som skorej uverila tomu vylúpeniu banky." zasmialasa. „Fakt díky." pozrela som na ňu akože mi strašne ranilasrdce a pustila som sa do strašného smiechu. Ona tiež. „Ty sanesmej! Od septembra ideš nanovo" áno od prvej triedy moja. „Hmmso optimistic..." vyšklabila sa ale zjavne bola šťastná.„Hlavne nech ti ten papier nenájde mama, šak by ju drblo." „Jaktak rozmýšľam...nezavesíme ho na ľadničku?" Bože Zoe to lenteba môže napadnúť...
„Dievčatá! Poďte dole musíme sas vami rozprávať!" zvreskla z dola mama. „Hmm takže tu mázase toho svojho debilka." zamumlala Zoe a išli sme spolu dole.
„Sadnite si prosím musíme vámniečo povedať." to neznelo dobre. Zoe vytáčalo už len to, keďsa na neho musela pozrieť. Kto vie, čo sa práve odohráva v jejhlave. „My sa budeme brať..tak a je to vonku." mama nadšená,John nadšený. Ja a Zoe sme sa na seba pozreli. A zrazu Zoe chytilavázu a hodila ju po Johnovi. „Ty nikdy nebudeš môj otec!!!!"skríkla a utiekla preč. Ja som sa začala smiať. „A prečo sachcete preboha vziať? Tak ja som mylsela, ža takí starí ako stevy sa už neberú." a znova som sa usmiala. „Mama aj John sa namňa pozreli. „Čo jak starí, buď radšej ticho ukľudni sestrua vieš prečo?" mama sa hnusne pozrela a tvár skoro nalepila natú moju. „Milujeme sa a som tehotná!" skríkla a ja som zostalastáť uprostred obývačky s otvorenou pusou a nedokázala somvysloviť jediné slovo. „Prečo sa netešíte spolu s nami?"spýtal sa John. „No John ako by som ti to povedala. Najprv námzomrie otec. Potom prídeš ty a zrazu je všetko inak! Myslíš si,že budeš náš nový otec, mama tu sníva o dokonalej rodine.Chcete sa brať a ešte si aj urobíte decko! Ste nechutní!" soznechutením v tvári som sa pobrala preč. Zamkla som sa v izbe ačakala som kým nebude ticho v dome. Musela som ísť preč. Už somto nedokázala vydržať ani minútu. Bolo mi zle, bolelo ma brucho,bolo mi na zvracanie. Tak veľmi ma to rozrušilo. Išla som sanadýchať čerstvého vzduchu. Vyšla som hlavným vchodom, už mije všetko jedno...
