Ubehlo šesť mesiacov a Zsuzsana odkedy vystúpila z môjho auta... odvtedy som ju proste nevidela. Ďalej mal George obdobie, že sa tváril, že na mňa kašle, pretože sme sa pohádali za to ako ma stráži, ale dlho to nevydržalo a ja som zistila, že je stále lepší pocit keď ma stráži, než keď na mňa úplne kašle.
Dnes išiel George na nejaký pracovný pohovor do banky alebo do nejakej spoločnosti, ja som zatiaľ zostala doma a pripravovala som niečo na jedenie. Aj keď občas mi robí obrovský problém ohýbať sa kvôli bruchu. Rozhodla som sa, že urobím špagety je to jednoduché a mne sa nič zložitejšie proste nechce. Zrazu niekto zazvonil pri dverách. Otvorila som : "Dobrý deň." a usmiala som sa na nášho poštára. "Dobrý deň slečna." usmial sa na mňa príjemný tridsiatnik. Vždy chodieval s modrou taškou cez plece, v nej asi tonu listou a šekou pre minimálne polovičku mesta. "Dnes tu máte len toto, prosím podpíšte mi, že ste si to prebrali." podával mi pero a obálku zároveň. Pozoruhodné bolo, že to bolo asi tak tretí raz odkedy tu bývam a prišlo niečo na moje meno. Rýchlo som teda podškrabla papier o prevzatí a zatvorila som dvere. Ešte naposledy pred otvorením som si poriadne obzrela obálku. Bola krásna modrá a na nej boli malé bylinky akoby vliate do papiera. Na pravej strane bolo krasopisným čiernym písmom napísané moje meno a aj adresa. Zrazu som si obálku prehodila v ruke a divoko som odtrhla zatváranie. Na okamžik mi to bolo jedno a druhý okamžik bol plný obviňovania za zničenie tak krásnej obálky. Áno občas mám proste takéto stavy.
V obálke bol list. Opatrne som ho vytiahla, pretože som nechcela aspoň ten poškodiť. Nevedela som kto mi píše, nevedela som, čo sa deje. Len som bola rada, že to nie je šek a že je to na moje meno a pravdepodobne od niekoho blízkeho. Otvorila som presne a starostlivo prehnutý papier a začala som čítať.
" Ahoj Naty,
chcela som ti povedať, že v čase, keď čítaš tento list som už mŕtva." (Čože? Nechápavo som sa pozrela všade naokolo sadla som si a pokračovala som v čítaní, pretože som stále netušila, kto mi list posiela.) "Nie, netráp sa preto. Len chcem aby si vedela, že som rada, že som stretla niekoho ako ty. Niekoho kto mi veľmi pomohol aj vďaka svojej rebelskej a bláznivej povahe. Niekoho, kto ma utešil, pomstil a nikdy na mňa nezabudol. Nezavrhla si ma ani po tom všetkom zlom, na čo som ťa naviedla a čo som urobila. Ďakujem. Ale aj napriek tomu teraz asi vyzniem strašne sobecky. Mohla by si pre mňa urobiť ešte poslednú vec?" (V tej chvíli mi bolo úplne jedno, čo to bude, aké to bude zlé alebo dobré. Plakala som a veľmi. Stratila som asi jedinú ozajstnú kamošku v mojom živote...) "Jedná sa o jeden rituál. Neboj sa, toto sa čiernej mágie netýka. Potrebujem len, aby si si niekde ľahla, nastavila stopky, kvapla do sviečky jednu kvapku svojej krvy a popritom odriekala: " Zsuzsana Vrchovski Tradiero corpus meum." potom si len ľahneš a čakáš. Vstaneš, keď otvoríš oči. Je to celkom jednoduché a neboj sa nijako ti to neublíži. Ja... už sa musím s tebou lúčiť, ale som ti vďačná za všetko a mám ťa rada. Pa. S láskou tvoja Zsuzsana."
Počkať Zsuzsana sa volala Vrchovski? Prečo som sa jej vlastne nikdy nespýtala na priezvisko? A na čo, veď ani ona sa nepýtala mňa, ale vzhľadom na jej počúvanie myšlienok a jasnovidectva som si myslela, že ona moje priezvisko už dávno vie. Potom som zrazu našla jeden ohnutý roh na liste tak som ho odkryla, pretože tento list bude krásny a zachovaný a ja si ho proste odložím. No lenže čo som nenašla za rohom? "BF navždy Crayerová :)" Nahlas som sa rozosmiala, ako ma ešte aj po smrti dokáže prekvapiť svojou predvídavosťou. Ešte asi zo tri razy som si zopakovala, ako správne urobiť a odriekať ten rituál. Išla som teda do obývačky,kvapla som krv do bielej sviečky, ktorú som si vytiahla priamo na tento rituál. Moja krv sa v ohni z kvapky zmenila na prach a drúsila sa na povrchu bieleho vosku. Popri sledovaní tohto javu som odriekala verš, ktorý mi v liste zanechala Zsuzsana. Ľahla som si na sedačku, zapla stopky a jednoducho som zatvorila oči.
Trvalo to asi minútu a otvorila som ich. Stopky však ukazovali iný čas. Keď som sa prebrala, tak som ich vypla a uvidela som na nich číslo 00:07:36, takže som bola mimo viacej ako sedem minút, ale pamätám si len jednu? No úžasné, hneď ako príde George musím sa ho spýtať, čo je to za rituál. Cítila som sa totiž akosi divne, najskôr akoby som sa vznášala a potom som stále potrebovala robiť nejaké pohyby ako pri strečingu. Išla som do kuchyne a poupratovala som po varení. Vedela som, že George by sa mal vrátiť presne na obed, možno aj skorej. No teraz bolo 11:34 takže každú chvíľu som ho mohla očakávať, preto som neváhala a naložila špagety na dva taniere, zaliala som ich bolonskou omáčkou a nasypala som na ne čerstvo nastrúhaný syr. Všetko som poukladala na stôl a práve vo chvíli, keď bolo všetko dokončené a mňa bolel celý človek sa v kuchyni zjavil George. "Ahoj láska ako dobre to tu vonia, čo dobré si navarila?" "Ahoj zlatko, no špagety a ako si dopadol na pohovore?" usmiala som sa na Georga. "Vzali ma!" vykríkol, rozžiaril sa šťastím a dvihol ma do vzduchu, ja som sa musela len smiať, pretože jeho bláznivá povahová stránka sa zasa ukazovala v plnej kráse.
George si zašiel prezliecť košelu a rifle do niečoho pohodlnejšieho, ja som ho zatial čakala dole. S úsmevom zbehol zo schodov a sadol si za stôl, zaželali sme si dobrú chuť a jedli sme. Všetko prebiehalo úplne normálne, kľudne a ja som sa cítila tak šťastná. Vždy keď je George šťastný, tak som šťastná aj ja on má strašne nákazlivú náladu. Poumývali sme spolu riad. A potom som sa rozhodla, že mu zájdem ukázať list od Zsuzsany, aby mi vedel povedať, čo je ten rituál zač. Lenže po ceste tam, ma rozbolelo brucho. Myslela som, že z tej bolesti odpadnem bola tak neznesiteľná, že sa mi slzy tlačili do očí a ja som padla k zemi. George sa hneď rozbehol ku mne a pokúsil sa ma dvihnúť. Najskôr ma posadil na stoličku a potom pobral všetky potrebné veci, vrátane toho listu, ktorý som ho prinútila zbaliť a následne sme išli do auta. Podopieral ma z jednej strany a pomohol mi nastúpiť. Letel tak rýchlo, že som sa aj bála, že havarujeme, no nestalo sa tak. Už o chvíľku sme zastavili pri miestnej nemocnici obklopenej zeleným parčíkom, fontánou a lavičkami. Lekári a sestričky mi venovali pozornosti viac ako dosť.
**********************************************************
Asi po 10 hodinách ku mne prišiel Goerge do izby. Ja som odpadla od bolesti, takže si z pôrodu nič nepamätám a George odpadol ešte skorej ako ja, a neviem, či je to z toho, že nestál vedla mojej ale vedla doktorovej hlavy alebo preto, že si stihol prečítať ten list od Zsuzsany. Malej sme dali meno April a mierne som sa pousmiala, keď som si spomenula na Zsuzsaninu otázku:" Ako sa má malá?" George prišiel a bol trochu vystrašený a zároveň šťastný. Viem, že strávil dve hodiny pripojený na infúziu, a preto mi ho bolo aj trochu ľúto. "Naty?" pozrel na mňa George spýtavo. "Áno?" " Tak za 1. April je nádherná, asi za pol hodinky by ti ju tu mali nechať nastálo, len jej ešte robia nejaké vyšetrenia. Za 2. Ten rituál... prijala si do svojho tela jej dušu. Nieje to nič hrozné, len počuješ jej hlas, dokáže sa s tebou rozprávať,, začneš sa na ňu povahovo podobať a áš všetky spomienky na jej život... ale vieš čo ma desí? " Pozrela som na neho vyšokovane a pokrútila som hlavou. "Tak ti to poviem. V deň, keď si mi povedala, že si bola vonku so Zsuzsanou, bola ona už dva dni mŕtva a ten chodník na ktorý si sa ma pýtala...vedie k rodinnej hrobke a ja som ju tam nechal pochovať, pretože som ju bral ako súčasť rodinny." "Áno a nechcel si aby sa jej smrť spájala so Satanistami keďže mala totálne rozpichané brucho, však? 50 vpichov, tak nejako a ... ja som tomu hajzlovi mala vpáliť guľku medzi nohy a nie ho splieskať panvicou!" George na mňa vypleštil oči. "Čo si urobila?" Ja som dostala záchvat smiech. "Ale nič láska to je medzi mnou a Zsuzsanou." George prikývol a ja som zrazu prvýkrát videla April, ktorú priniesla sestrička. Husté hnedé vlásky a zelenohnedé očká. " Celý otec." povedala som s úsmevom. George sausmial a ľahol si na posteľ vedľa mňa. Asi po piatich minútach povedal: "A vieš, že malá vyzerá ako ty? Úplne." Ja som na neho pozrela ako na debila. "No jasne." Geogre si uhrnul dozadu svoje hnedé vlasy a potom ma pobozkal do vlasov, ktoré som aj ja mala po dlhom čase opäť svoje prírodné - čierne. A potom sme sa pozreli na malú, tá si už spokojene spinkala a my sme viedli súboj na koho sa podobá. Nakoniec som ale zaspala aj ja a aj George.
...................................................................................................................
Takže ľudia, toto je moja najdlhšia časť príbehu aspoň myslím a zároveň aj posledná. Čaká na vás ešte epilóg a možno sa raz rozhodnem, že Radšej nie potrebuje pokračovanie, ale teraz už si pre vás priprvujem niečo nové, čo sa vám dúfam bude páčiť. Pa.
Ps: Píšte mi svoje názory na Radšej nie do komentára, alebo mi napíšte ako si myslíte, že to celé skončí? Máte čas do pondelka pretože v pondelok večer výjde epilóg teším sa na vaše bázory, reakcie a na vaše ukončenia príbehu.
