Večer som už prichádzala domov. Hneď ako som ešte s úsmevom otvorila dvere, tak som začula mamu ako na mňa kričí. ,,Kde si zasa bola Natália !?'' a tak som zasa hodinu počúvala o tom aká som nezodpovedná a že sa flákam po vonku namiesto toho aby som jej trochu pomohla doma.
Najviac ju na tom zrejme naštvalo, že som si ju vypočula s ''pribrzdeným'' úsmevom, ktorý ju štval, no ja som ho nedokázala ani na chvíľku skryť a aby toho nebolo málo tie nové ružové vlasy sa jej tiež nijako veľmi nepáčili.,,Ružové?!!!!'' skríkla moja matka hneď keď ma uvidela. Nakoniec ma teda naštvane poslala do izby a vraj sa mám uvedomiť a mám týždeň zaracha.
V izbe som sa zamkla vzala som do rúk knihu a ďalej som pokračovala v čítaní...
Keď ma dnes Zsuzsana zobrala zo školy a tak ma vlastne aj zachránila pred tým, aby som si musela vypočuť Steva. Za to som jej veľmi vďačná a nielen za to.
Dnes ma totižto zasvätila do sveta mágie. Síce je to Wicca, ale ako už viem nemôžem hneď začať so Satanizmom kvôli zložitosti a ako psychickej, tak občasne aj fyzickej náročnosti obradov, zaklínadiel a kliadieb. (Nikto nevie, že som s tým už tak trochu začala. Len ja.)
Obrad bol iba nejaké to rituálne tancovanie a nie neboli sme nahé besniace satanistky tancujúce okolo ohňa. Ale musím sa pripraviť na to, že s príchodom Zsuzsaniných priateľov, príde aj na to. Oni totiž satanisti sú, ale začali ako ja a preto som z toho taká šťastná, pretože teraz som oficiálne čarodejnica.
Ako som mohla v nasledujúcich dňoch vidieť, Jane a Stevovi sa začalo všetko rútiť. Steva vyhodili z futbalového družstva. Jane si zlomila nohu pri tanci, známky i, tiež išli dolu vodou a ja som z toho všetkého mala dobrý pocit.
Raz si ale Zsuzsana všimla ko sa na nich škodoradostne škerím a všetko jej to došlo. V tej chvíli ma strhla za rukáv a najprv mi povedala, aké je to veľmi nebezpečné ale potom to ukončila jednou jedinou stručnou vetou: ''Je čas.''
,,Poď so mnou Naty.'' povedala Zsuzsana. Ja by som veľmi rada išla, ale...
''Nemôžem mám zaracha.'' Zsuzsana sa na chvílku zmyslela. ,,Tak sa pokús nejako prísť k lesu pri železničnej stanici o ôsmej večer, musíš prísť, stretneme sa pri rampe. Potom odišla a ja som ju zasa stratila, jedinú osobu, ktorej tu ešte verím.''
