Ani som nevedela, že vonku môže byť tak príjemne, samozrejme nehľadiac na to, že už na tomto svete vážne nikoho nemám. Ale ide o to, že ráno som proste odišla s taškou akoby som išla do školy a namiesto toho som sa flákala po parku a po nákupnom centre len aby som náhodou niekde nestretla niekoho známeho. Kúpila som si svoju obľúbenú zmrzlinu s príchuťou vanilky a rozhodla som sa ísť ešte trochu prejsť. Zrazu som prechádzala okolo židovského cintorína všetko sa mi ako bumerang vrátilo a ja som vošla dnu bránou urobila som asi desať krokov... ,,Ahoj!'' povedal nieči hlas a ja som zostala ochromená v šoku ledva som sa otočila, pretože to je najpríjemnejší pocit na svete keď vás niekto pozdraví na prázdnom cintoríne, židovskom cintoríne, večer, keď sa stmieva, príjemné. Otočila som sa a vedľa brány na zemi sedelo to dievča zo včera mala oblečené to isté ale v ruke držala nejakú knihu, nevedela som, či je to denník alebo kniha, ale to je proste jedno nie? ,,Ahoj'' povedala som a nevedela som, čo ďalej možno by bolo vhodné ospravedlniť sa jej za ten včerajšok. ,,Inak,'' začala som ,,chcela som sa ti ospravedlniť za to aká som na teba včera bola.'' Dievča sa iba pousmialo. ,,To je už jedno nie? Som Zsuzsana, a ty?'' Prehltla som. ,,Natália, teší ma.'' Bolo mi trochu blbo po tom, aký výstup tu musela včera vidieť. Odhrnula som si vlasy za ucho a pozrela som sa na miesto kde sedela Zsuzsana ale ona už tam nebola. Namiesto toho bola asi tak dva metre odo mňa a znova sa mi prihovorila. ,,Prečo si včera chcela, no, zabiť sa?'' Bála som sa, že sa na to spýta ale mňa skorej trápilo to ako sa dostala v priebehu pár sekúnd spod brány až sem keď je to predpokladám takých sedem metrov a ani som nič nepočula. Zvláštne.
Tak som jej proste všetko povedala a ona mi chápala, načúvala mi mala som pocit že jej môžem povedať úplne všetko a aj tak to bude u nej v bezpečí sedeli sme na zemi pod stromom a ona mi začala hovoriť o tom ako ona mala podobné problémy, ale že všetko sa dá zvládnuť, len si treba nájsť niečo, čím sa dokážete dostatočne odreagovať. Povedala mi teda niečo, na čo by ste ju možno aj tipli, ale aj tak mi to pripadalo trochu smiešne. ,,Čarodejníctvo?'' pozerala som na ňu ako na najväčšieho magora ja keď viem, že to som momentálne ja. ,,Áno, pozri viem, že si teraz o mne budeš myslieť, že som nejaký šialený psychopat, ale nie ide o to, že niektorí ľudia vidia čarodejníctvo a mágiu ako takú len v tom, že máš čarovnú paličku, z ktorej ti budú všade navôkol šliahať nejaké svetelné lúče ale nie. V skutočnosti je to úplne o niečom inom, je to cesta života, je to ako by si bola v spojení s niečim, čo presahuje ľudskosť a pozemskosť ako takú. Je to niečo úžasné prosím ver mi.'' uprene sa na mňa zadívala a ja som si pomyslela, že možno má v niečom pravdu. ,,Okej a prosím ťa ako sa o tom čarodejníctve môžem dozvedieť niečo viac?'' V tej chvíli sme sa na seba spiklenecky usmiali a ona mi začala rozprávať o rozdielnosti mágií a o všetkých jej druhoch. A vtedy keď mi to tak hovorila zo mňa vyletelo: ,,Nemôžem byť Satanistka?'' Ona sa na mňa zarazene pozrela. ,,Dievča moje to je viera, ktorá využíva čiernu mágiu, nemusíš byť satanista aby si ju mohla robiť aj keď je to len na tebe ja ťa za tvoje rozhodnutie súdiť nebudem.'' Chvíľku som len tak premýšľala, sakra veď ona má pravdu! A v tej chvíli som sa cítila akoby mi prečítala myšlienky, keďže zahlásila: ,,Áno ja vždy.'' a pokojne sa usmiala akoby sa nič nedialo. ,,Máš pravdu najprv zostanem len pri mágii a potom možno, ešte neviem.'' ,,Dobre robíš dievča, vidíš tento denník? Sú to všetky kúzla a všetko o čiernej a aj bielej mágii čo som kedy zistila skúsila a nazbierala. Ale dávaj mi na to pozor.'' usmiala sa a podala mi ten denník, veľký ako A4 a hrúbkou vyzeral tak na 250 strán, bol v balení z čierej kože a na prednej strane bol zobrazený pentagram aj obyčajný a aj obrátený ako znak bielej a čiernej mágie. Rozhodla som sa, že si to doma preštudujem. ,,Preboha!'' skríkla som. ,,Čo sa deje!? '' spanikárila Zsuzsana spolu so mnou. ,,Ja meškám domov! A veľmi! Asi takých 6 hodín! Mama ma zabije!'' ledva som dýchala. ,,Natália, prosím prestaň sa stresovať a choď domov a zajtra neblicuj prosím, normálne choď do školy a na tých dvoch proste kašli, nech sa deje čokoľvek, budem tam okej? '' ,,Okej.'' povedala som a usmiala som sa na ňu .
Vyšla som z cintorínskej brány naše posledné slová boli bolestivé keďže pri nej som sa cítila tak mega fajn, ale tak zajtra sa znovu uvidíme. A dokonca asi o tri dni majú sem prísť nejakí jej kamoši takže nás chce zoznámiť. Už sa teším. Ešte raz som sa otočila na Zsuzsanu, ale ona tam už zasa nebola. Tkto mi naháňa strach ale jej je to aj tak jedno tak čo. V tej chvíli som sa proste musela usmiať. ,,Konečne niekto normálny.'' rozmýšľala som nahlas. ,,Kto ja? '' ,,Zsuzsana!'' skríkla som. ,,Vieš, že toto je hrozné? '' samozrejme som celkom dobre tušila, že ona netuší a tak sme sa znova začali smiať, ešte raz sme sa rozlúčili a ona mi musela sľúbiť, že ma to jej chodenie raz naučí aby som aj ja ním mohla strašiť ostatných ľudí. Tak a teraz ,,hurá'' domov.
