Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

9. Prvý generál...

Aaron POV
——————

Po tomto mojom prehlásení sa na mňa Valerián žiarivo usmial úsmevom, ktorý mi do mojej vyhasnutej prehnitej duše spravil dieru...

Cez ňu mi ju oblizol tenký lúč nádeje, či akéhosi prísľubu, že sa temnota, ktorá sa okolo mňa posledné roky tak úpenlivo zbierala, začne konečne rozpúšťať...

Akurát ale vtedy, keď som zakúsil chuť nádeje sa Yabuki za mnou naštvane ozval...

- Kto si myslite, že akože ste ! - Vypľul otrávene a potom svoj rozzúrený pohľad presunul na mňa.

- Pane odpusťte, ale prečo necháte týchto ľudí, aby vám tak srali na hlavu ! Prečo im neukážete, ako ste došli povesti Karmínového démona !? - Pokračoval a v očiach sa mu pri tom leskla hrdosť.

- Yabuki... - Povedal som s povzdychom a surovo ho otočil čelom k východu z uličky.

- Týmto ľudom by som nikdy nedokázal takto ublížiť... - Sykol som mu do ucha, keď som ho postrčil k chôdzi...

- Choď a rezervuj nám vo Vyššom pekle stôl u Lucifera... - Povedal som už nahlas a Yakukimu viac netrebalo...

Zrýchlil a sebavedomo si razil cestu krikľavo osvetlenou tmou a bordelom, ktorý sa váľal popod nohy...

Len, čo zmizol v tme predo mnou som sa obrátil a cez plece prehodil...

- Som Aaron, teší ma... Dúfam spolu budeme vychádzať... - Povedal som neutrálne, no vnútro sa mi chvelo až tak, že som sa bal, že sa rozsypem...

Valerián okamžite pochopil a v očiach sa mu tentokrát naozaj zaleskli slzy..

- Ja som Valerián... Rad ťa spoznávam... - Povedal rozradostene a rýchlo pristúpil ku mne aby mi ponúkol ruku.

S rozpakmi som mu ju stisol a Valerián sa otočil v očakávaní na Cola.

Ten na nás cely čas chladne zazeral, no nakoniec s povzdychom pristúpil k nám.

- Cole... Dúfam, že aj tentokrát nájdeme ten balans... Ako spolu fungovať... - Povedal a keď mi pozrel z priama do oči dodal.

- A čo budeš robiť s Drakareiom... ? -

- Nič... S ním nič... - Povedal som vyrovnane aj keď sa cela moja duša roztekal pri pomyslení na neho...

- Kedy ste sa vy dvaja vôbec stretli a dohodli ? - Opýtal sa Valerián a ja som sa teda otočil smerom, ktorým sa poponáhľal Yabuki.

- Keď sa mi podarilo vyhodiť môj byt do vzduchu a spáliť ho na popol... Vrhol som sa z balkóna... Doteraz si nedokážem vysvetliť, prečo stal tam, kde som pristal... No pravdepodobne len zachytil moju prítomnosť, dobre vypočítal drahú letu a odhadol miesto, kde pristanem... - Začal som s ironickým podmazom.

Valerián s Colom ma nasledovali v tesnom závese a zvedavo počúvali.

- Keď som pristal, bol tam a zazeral na mňa tým svojim chladným pohľadom "zabijem ťa" až kým som sa nepozviechal zo zeme... Bol som dosť rozhodený, preto som rovno vyrukoval s tým, že ak idete zachrániť Kaia idem s vami... - Pokračoval som za chôdze a Cole si len zdĺhavo povzdychol, akoby ho to neprekvapovalo... To, že som ho tam zrevaný prosil som radšej vynechal...

- Čakal som, že ma odmietne, alebo pošle niekam do teplých krajov potom, čo som vás tak krásne privítal, no on mi len povedal "dobre ! Máš Štyridsaťosem hodín nato, aby si sa zariadil a doriešil všetko neodkladne... " - Citoval som ho otrávene a Valerián sa za mojim chrbtom z neznámych príčin pučil a všelijako sa pokúšal zakryť nezbedný úsmev...