Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

8. Začiatok konca

Aaron POV
——————

Teplo...

To bolo to prvé, čo som si uvedomil potom, čo som sa vytrhol z pazúrov svojho vlastného pekla...

Nočné mory sa rozplynuli v momente, kedy som neisto otvoril oči...

A to som robiť nemal...

Keď som si uvedomil, čo za vôňa mi veselo napĺňa pľúca... Bolesť, ktorá sa vyvalila z môjho hnijúceho srdca ma takmer úplne odrovnala...

Nedokázal som ale odolať...

Pohľad som okamžite stočil na svoju obrovskú posteľ...

Neprekvapilo ma, že som doma...

To, čo ma prekvapilo a tak veľmi rozrušilo sa krčilo po mojom boku a spokojne odfukovalo !

- Valerián... - Vydýchol som, ako v tranze a opatrne natiahol ruku k jeho zelenej vlnitej štici...

Roztrasený, ako starý alkoholik s absťákom som mu odhrnul pár neposlušných prameňov a moja duša skoro opustila telo, keď sa mi naskytol pohľad na jeho tvár...

Nespal...

Namiesto toho na mňa upieral tie svoje obsidiánové iskrivé oči a pery mu vlnil spokojný úsmev.

- Dobré ránko... Už je to dlho však... - Povedal akoby nič, čím prinútil moju zmeravenú ruku stiahnuť sa...

- Dlho... - Pripustil som neutrálne, aj keď som mal, čo robiť, aby som zo stiahnutého hrdla vydal aspoň hlások.

Valeriánovi po tomto úsmev z tváre zmizol a nahradil ho prázdny výraz.

Nervózne som sa zamrvil a napäto ho sledoval...

Trápne ticho nás sužovalo až dovtedy, kým si nepovzdychol a neposadil sa.

Periny pri tom šušťali a keď sa z hlboká nadýchol, vedel som, že to, čo mi teraz povie ma bude veľmi bolieť...

Kým však ale stihol otvoriť ústa, mojim prázdnym tichým bytom saroznieslo hlasné tresknutie dverí.

Ešte v tej sekunde som vyskočil z postele a transfiguroval sa do finálnej podoby už automaticky, keďže si moje telo vyložilo moje intenzívne pocity tak, že som v ohrození...

Pulz som cítil až v krku, zatiaľ čo sa mi dlane i čelo orosili ľadovým potom.

Dvere opäť praskli o protiľahlú stenu, no tentokrát šlo o dvere mojej spálne... Kým sa ale lesklý elegantný kov zrazil zo stenou, ja som už dávno stal na balkóne z priezračného skla...

Čo najďalej od miesta, kde sa zjavil, ako blesk z čistého neba...

Valerián vyzeral chvíľu vystrašený pravdepodobne mojou reakciou, no len čo rozoznal postavu stojacu vo dverách, rýchlo sa skryl pod moju perinu, akoby nám chcel dopriať súkromie.

- Aaron... - Začal a jeho hlboký hlas mal na mňa taký zdrvujúci vplyv, že sa mi z toho až roztriasli kolená...

- Čo... Tu... Chceš !!!!! - Podarilo sa mi vytlačiť zo zovretého hrdla a váha jeho oceľového pohľadu mi vysávala energiu z celého tela...

Mal som pocit, že ak sa okamžite niečoho nepridržím, zveziem sa pred ním opäť na kolená...

Bolo by to ako vtedy, keď som mal na rukách púta zo Sítriového kameňa...

Až na to, že teraz som nemal na rukách žiadne putá... Teraz by som pred ním pokľakol, už len pre jeho zničujúcu prítomnosť !

Vlasy poburujúco krvavo červenej farby, nedbalo zviazané v strapatom chvoste sa mu odrazu rozvlnili a to bolo to jedine, čo ma včas varovalo...