Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

3. Hmla a mrholenie

Aaron POV
-------

Po tom záťahu v Helse som mal dosť... Hneď potom, čo som sa neskoro v noci vrátil, som sa zvalil tak ako som bol, na svoj čistý gauč a spal až do poobedia...

Účinky Etherna už vyprchali, keď som sa zobudil, preto sa mi stávalo o to ťažšie.

Cítil som sa, akoby som bol ja ten, čo dostal nakladačku...

S ťažkým povzdychom som sa postavil a vybral sa prezliecť. Zakrvavené nohavice som rovno vyhodil a po rýchlej sprche sa prezliekol do obyčajného voľného čierneho trička. Na nohy som si navliekol tak ako stále, tmavé voľne nohavice a obul si staré deravé tenisky.

Aspoň niečo sa nezmenilo... Dodnes nemám potrebu obliekať sa slušne... V peniazoch sa síce môžem kúpať, no deravé tenisky sú deravé tenisky... Pomyslel som si a nedbalo do seba nahádzal zbytky nedojedenej pizze, ktorá mi už druhý deň strašila v chladničke.

Bol upršaný zatiahnutý zosivetý deň. Odkedy som prestal maľovať, za takéhoto počasia som nedokázal obsedieť doma, preto som zo skleneného stola vzal kľúče a vypadol von.

Prechádzal som sa rušnými ulicami ponorenými v hmle a mokrý poprašok, ktorý mi kropil tvár i oblečenie dosť sťažoval viditeľnosť.

Z hmly predo mnou vykúkali len pouličné farebne svetla, mihotajúce sa reklamy a preblikujúce svetla semaforov, či aut...

Keď som sa konečne vyvliekol po kovovom rebríku na mokrú strechu jednej z nižších budov, dal som si chvíľu pauzu a pozoroval svetla miznúce a zase sa objavuje v tme vôkol mňa...

Zničene som tam len tak stal sám, ako kôl v plote a mal som pocit, akoby som bol príliš vzdialený od tých obyčajných ľudí, čo sa tam dole promenádovali s rôznofarebnými, či vzorovanými dáždnikmi.

Chýbala mi spoločnosť... Ale nie taká obyčajná... Chýbali mi tí, čo mi doniesli fľašu lacného chlastu, keď mi bolo najhoršie a objali ma, kým som plakal.

Robotický vábivý kolísavý hlas z reklám mi už ani neprišiel tak cudzí a nepríjemný, keďže už to bol nejaký ten piatok, čo som v tomto meste obsmŕdal...

V ovzduší bolo cítiť smog a do uší ma neprestajne pichalo trúbenie áut, či cinkanie verejnej hromadnej dopravy.

Pravidelný ťahavý zvuk prskajúcej vody zakaždým, keď po mokrej ceste prešli kolesa ma prijemne otupoval.

Hmla hustla, preto som rýchlo pozbieral svoju rozpadnutú dušu, ktorá sa v tejto melancholickej chvíľke spokojne strácala a transfiguroval sa...

Vzduch sa okolo mňa zavlnil, keď mi z oblasti lopatiek vystrelili ťažké operené krídla. Poriadne som ich roztiahol a pripravoval sa na vzlietnutie. Mocne som nimi mávol a trochu ťažkopádne sa vzniesol do vzduchu.

Chlad spolu s dažďovým kvapkami sa mi zarezával do tela cez tenkú latku oblečenia...

Mohol som sa jednoducho zahriať tým, žeby som sa transfiguroval úplne. Ja som ale nechcel...

Chcel som cítiť ten štipľavý chlad...

Mávol som krídlami a svaly na chrbte ma pri tom poriadne zaboleli. Posledný mesiac som nebol práve v najlepšej fyzickej forme.

Za posledné roky som sa činil...

Začal som cvičiť tak, ako som mal kedysi davno v pláne a popracoval som aj na kultivovaní tej prastarej sily, čo mnou hustým prúdom pretekala... V oboch prípadoch to bola drina...