Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

17. Zem piesku...

Aaron POV
——————

Hodiny plynuli. Driemal som a Cole sa chúlil vedľa mňa, kým voz v tichosti napredoval v ústrety... ani neviem čomu. Nemohli sme byť ale ďaleko od Arslany, ak nás už prezliekli a zbežne informovali o tom, čo sa od nás očakáva. Z driemot ma prebralo až, keď tesne vedľa mňa látkou presvišťala guľka a takmer trafila muža podriemajúceho oproti !

- Cole ! - Vykríkol som a hodil sa na neho, čím som nás oboch zhodil na podlahu voza. Mohli nás ochrániť len mohutné drevené boky. I keď... nemohli sme si byť istí ! Len bohovia vedeli, či nemajú i lepšie zbrane, ktoré by drevo rozpráši rovnako ľahko, ako plátenú strechu voza. Na výber sme ale veľmi nemali.

- K zemi ! - Vykríkol som a všetci prítomní sa okamžite popreberali. Voz vzápätí naplnil chaoticky krik.

- Čo to ma dopekla byť ?! - Soptil Cole cely rozochvetý, keďže sme nemali ani plat výstroje a nemohli sme vôbec používať svoju moc.

- Neviem ! - Vyprskol som zúfalo a tisol nás i naďalej k zemi, kým cez voz lietali guľky. Vonku bol poriadny bordel. Prenikavý krik, nárek splašených zvierat a streľba ma prinútila na chvíľu úplne vypustiť všetko ostatne.

Keď to peklo ustálo, s hrôzou som si uvedomil, že sme ešte ani nedorazili a už sme mali dvoch zranených mužov. Guľka ale našťastie ani u jedného nespôsobila smrteľné poranenie. Cole sa rýchlo začal plaziť k nim, no vtom sa plachta voza, chrániaca nás pred okolitým svetom zavlnila následkom vonkajšej manipulácie. O sekundu neskôr bola strhnutá a nás okamžite oslepilo svetlo. Podľa intenzity som odhadol, že sa vonku stmievalo. Do voza prenikol predĺžený tieň muža, ktorý si nás začal skúmavo obzerať. Bohovia po toľkých týždňoch ! Do očí ma bodal lesk zlatistej honosnej výstroje, ktorá odrážala slabnúcu moc slnka. Oblečenie pod ňou mi dosť pripomínalo to, ktoré sme mali momentálne na sebe, preto mi hneď docvaklo s kým máme tú česť.

- Čo to to tu máme... - Zatiahol vysoký muž, ktorému som pre bielu látku a zlatú prilbu nevidel nič okrem žiarivých olivových očí. Po jeho boku sa ako na zavolanie zjavila útlejšia postava.

- Zbláznili sa. Fakt boli tak trúfali a mysleli si, že nám môžu obchodovať s  ľudí priamo pod nosom. - Pokračoval s pohoršovaním vyšší a mňa až oneskorene zasiahlo vedomie, že mu rozumiem vcelku dobre. Až príliš dobre nato, že sme sa museli ich jazyk naučiť za tak krátku dobu.

- Choď pre generála, alebo vrchného stopára. Nie som si istý, ako by som teraz mal s týmito chudákmi naložiť. - Povedal nakoniec po chvíľkovej odmlke a nižší muž vedľa neho pohotovo reagoval.

- Rozkaz kapitán ! - Vyriekol a následne zmizol skôr, ako som si ho stihol poriadne obzrieť. Muž, teda kapitán sa nám následne otočil chrbtom.

- Zatiaľ tu počkáme na pokyny z hora. Vytiahnite ich zatiaľ von, spočítajte a v prípade, že došli k úrazu i ošetrite ! - Vydal rozkazy a len čo nám zmizol z dohľadu sa na jeho mieste zjavila dvojica mužov. Tým, že mali všetci látkami zakryté vlasy i tváre boli takmer na nerozoznanie.

Keď k nám vliezli dnu s Colom sme si vymenili nenápadne, veľavravne pohľady a radšej začali rýchlo vystrájať, keď k nám pristúpili, aby nás vytiahli von z voza. Hrali sme predsa vystrašených chudákov, obete nechutného obchodovania.

Len čo ma sotili za Colom von, do oči mi ako prvé udreli hory piesku. Nie ! Nie hory... duny. Bosé nohy sa mi okamžite zaborili do teplej, sypkej hmoty a ja som z úžasom sledoval, ako sa mi piesok presýpa pomedzi prsty s každým mojim krokom. Kde som sa pozrel, tam ma vítala neznáma piesčitá krajina v ktorej nič okrem neba a piesku nebolo.