Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

24. Na love...

Kai POV
——————

- Pane... prišiel som podať hlásenie... - Ozvalo sa hneď po krátkom zaklopaní spoza okázalých dvojkrídlových dverí mojej pracovne. Aspoň tak som rad toto obrovské pohodlne miesto nazýval. Chodil som sem ale primárne vyspávať, či civieť do blba.

- Spíš ho a vypadni. Dnes na tie jednoliate sračky nemám náladu. - Odsekol som príkro a spoza dverí sa ozvalo rázne odkašľanie.

- Pane... ide o vašu diskrétnu záležitosť. Naozaj vám to mám spísať a poslať ? - Opýtal sa dotyčný neisto a mne až vtedy trklo, že sa ten zbytočný idiot unúval ukázať.

- Poď ďalej ! - Zavrčal som a Azriel vošiel. Zasalutoval tak ako sa na vojaka patrilo a nervózne ma skúmal čiernymi očami.

- Trvalo ti to dlhšie ako som pôvodne odhadoval. - Začal som sklamane a Azielovi v očiach zahorela zmes podráždenia, frustrácie a hnevu. Musel som sa uškrnúť, keďže vedomie, že sa musí v mojej prítomnosti tak šialene ovládať i keď vo vnútri kypí jedom mi jednoducho robilo dobre. Bolo to ako balzam na môj osobný komplex.

- Odpustite pane, že som vás sklamal... - Začal trpko a vyznelo to ostrejšie, akoby sa patrilo, no keďže desiatnik bol len oficiálne, rozhodol som sa to prejsť.

- Veci sú ale v skutočnosti oveľa komplikovanie ako sa pôvodne zdalo. - Pokračoval neisto a mňa na chvíľu škodoradosť opustila. V hlave mi ostalo rezonovať len to jedno slovo - skomplikovalo. Bol ten muž snáď mŕtvy ? Pomyslel som si v panike a v ruke mi omylom prasklo drahé brko. Už som prestal počítať, koľko sa mi ich podarilo rozmliaždiť.

- Bohovia, ak okamžite nezačneš rozprávať, neodídeš odtiaľ dnes po vlastných ! - Zavrčal som výhražne a Azriel viditeľne zbledol.

- Dvaja z nich pri preprave ušli. Vysliedil som teda len zostávajúcich siedmych a musím vás sklamať... muž, ktorý vás zaujíma medzi nimi nebol. Domnievam sa, že práve on musel byť jedným z tých čo ušiel. - Vysypal a tvár sa mu viditeľne orosila potom.

To snáď nemôže byť pravda ! V duchu som Soptil. Mal som zvláštny pocit, že so mnou z neznámych príčin vyjebal i keď som si zjavne len zbytočne namýšľal.

- Ako k tomu došlo ? A prečo mi to nikto nepovedal ?! - Vybuchol som a okrajovo registroval dotieravé modro-strieborné úponky, čo sa mi po koži rozliezli ako červy.

- Pane pri všetkej úcte... ste generálom úplne iného úseku. Touto vecou sa ďalej zaoberá kapitán Basim. Jeden z jeho vojakov, totižto prišiel o život. Podľa slov kolegu s ktorým mal zajatcov doručiť sa ich vybral polapiť a priviesť späť, no odkedy opustil voz o ňom nepočuli. Majú oprávnený dôvod myslieť si, že už je pár dní po smrti. Je to síce nepravdepodobné, no vraj treba počítať s možnosťou, že to spáchali tí dvaja zajatci.  Tak isto sa prehrešujú. Generál Zakir rozkázal situáciu prešetriť. - Povedal pomaly Azriel a ja som od nervov zmietol všetko zo stala v blízkom dosahu na zem. Azriel zmeravel, no nepohol sa ani o vlas.

- Dobre... - Zasyčal som a nedokázal pochopiť, čo ma vlastne tak rozrušilo.

- Dobre... - Zopakoval som a zhlboka sa nadýchol.

- Azriel ! -

- Áno pane ? - Opýtal sa a rýchlo skočil do pozoru.

- Fakt som sa k tejto možnosti uchýliť nechcel... no bohužiaľ budem predsa len potrebovať tvoje schopnosti. - Povedal som a cítil, ako sa mi po tvári rozlieva zlovestný úškrn. Čakal by som, že bude protestovať, no Azriel sa len poriadne nosom nadýchol.