Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

10. Krutosť a krása...

Aaron POV
——————

Kým som sa opäť zobudil Valerián už stihol pripraviť rýchle raňajky. Len, čo som sa zamrvil a s námahou sa posadil mi už v lone pristal tanier s troma toastami...

Ohromene som na Vala pozrel a vedel som, že hneď pochopil, na čo som si spomenul... Na jedno z tých vzácnych slnečných rán v Deviatej... Na ráno, ktoré pre nás oboch znamenalo naozaj veľa...

Do oči sa mi nahrnuli páliace, horké slzy a ja som doslova cítil, ako sa moje ľadové vnútro rozpúšťa...

Ten čas, čo som tu strávil mi pripadal, akoby som bol mŕtvy... Necítil som takmer nič a nonstop som sa topil v nejakých sračkách len, aby som zadusil všetko boľavé vo mne...

No a dnes... Bolo to akoby sa z dávno prehoreného popola rodilo niečo nové... Malé... Nežne... A krok po krôčiku z toho popola vystupovalo v ústrety lepšiemu zajtrajšku...

- Bohovia Aaron... Ja som nechcel... - Začal Val v rozpakoch, no ja som ho rýchlo objal a s chuťou sa vrhol na vábivo voňajúce jedlo predo mnou...

- Nie Val... Nič Nehovor... Je to takto dokonale... Ďakujem ! - Huhňal som s plnou pusou a kým som sa napchával, do miestnosti vstúpil Cole.

Sťažka sa zosunul s pariacou sa miskou do pohodlne pôsobiaceho kresla hneď oproti posteli a ubolene vydýchol.

Nemusel ani nič povedať, aby som si urobil obraz o tom, ako sa na ňom minula noc podpísala.

- Koľko je hodín... - Zaúpel, kým si pchal do úst prvú lyžicu vývaru...

Val chvíľu lovil vo vrecku z ktorého po chvíli úspešne vytiahol telefón a zahlásil.

- O chvíľu budú štyri... - Utrúsil a pri tom sa sprisahanecky uškrnul.

- Krásny deň za nami... - Zafrflal Cole ironicky a ja som sa dokázal len usmievať s plnými ústami...

- A ty sa nešker... - Utrúsil Cole mojim smerom, no mne neuniklo, ako za lyžicu skrýva krivý úškľabok...

- Bohovia, prečo si tak nevrlí... Pregrcal si len moje peniaze.... - Poznamenal som na oko urazene, na čo Valerián už naozaj vybuchol do hlasného smiechu a Cole skoro vypľul polievku na huňatý hnedo čierny koberec...

Príjemnú chvíľu ale rozbilo rázne krátke zaklopanie na vchodové dvere.

Všetci sme razom stíchli a mne až prestalo chutiť, keď som zachytil známu prítomnosť... Všetky chlpy na tele sa mi naježili ako na povel, keď Cole opatrne vstal a kolísavo sa vybral zo spálne preč...

Ani som si to neuvedomil a už som sa na na Vala otáčal so strachom a rozhodením vpísaným v tvári...

Val sa len pousmial a pevne mi stlačil ruku.

- Je čas dať veci pekne do poriadku... Nemyslíš ? - Opýtal sa až nežne a ja som namáhavo prehltol hrču v hrdle...

- Samozrejme, len ak chceš... - Dodal vzápätí a rýchlo sklopil pohľad, akoby sa bal mojej reakcie...

- Tak, poviem ti na rovinu, že sa mi veľmi do toho nechce... No okolnosti si to bohužiaľ vyžadujú... - Povedal som neschopný potlačil chlad lepiaci sa mi na každé slovo... Val otvoril ústa, no nevydal ani hláska, keďže sme obaja zachytili, ako tlmený rozhovor v predsienke stíchol.

Valerián vstal a ja som musel byť v tvári určite až zelený, keďže sa ešte narýchlo vrátil a vlepil mi rýchli povzbudivý bozk na líce...

To ma rozptýlilo natoľko, že som si ani nevšimol, kedy z miestnosti zmizol...