Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

18. Príležitosť...

Aaron POV
——————

Ozrutná brána sa zo škrípaním okamžite otvorila, len čo Kai vyslal rukou akýsi signál k múrom. Nad bránou som zazrel v prastarom murive jednoduchý skrytý balkón a ak som si to len nepredstavil, i dvoch mužov so zlatými ďalekohľadmi.

Vovliekli nás dnu a prvé čo sa dostavilo bol neopísateľný úžas. Vnútro sa mi vzrušením rozochvelo hneď, keď sa pred nami rozprestrelo cudzie mesto v celej svojej kráse. Budovy boli obrovské a mohutné, rovnako ako i väčšina okien na nich. Ulice tu boli široké, dláždené svetlým kameňom a široké mosty sa týčili i nad zemou. Ľudia tu boli všade a mal som pocit, že to bolo stokrát horšie ako na námestí v Nultej. Slnko už takmer zapadlo a tak to vyzeralo, že sme sem došli práve vo chvíli, keď sa začali rozsvecovať lampáše a čudesné lampy v tvare vyrezávaných zlatých gulí. Najzvláštnejšie bolo, že levitovali nad zdobenými kamennými podstavcami ! Z miesta, kde sme stáli sa ulice zvažovali postupne nadol do diaľky a bol odtiaľ tak široký a otvorený výhľad na krajinu, že to musel byť jednoznačne zámer.

V diaľke sa črtal na vyvýšenine nádherný monumentálny komplex a cestu k nemu lemovali ulice, mosty, kanály po ktorých sa plavili čudesné plytké loďky a vysoké budovy s početnými vežičkami zakončené kupolami. Neboli ale také, na aké som bol zvyknutý. Tieto boli na vrchu jemne zašpicatené, čím vytvárali cibuľky. Nie však všetky budovy tuná boli takéto. Niektoré kupoly nemali a neboli ani tak zdobené. Najťažšie sa mi ale stravovala tunajšia technika. Nebola krikľavá, výrazná a nesvietila. Žiadne otravne reklamy, či robotický hlas na aký som bol zvyknutý z Nultej, či Rodopolisu.

Tunajšia technika mala farbu zlata a elegantný nadčasový tvar. Bolo ju v podstate ťažké odlúčiť od objektov. Iba na tie, čo poletovali všade naokolo by som dokázal s istotou ukázať prstom.

Neskutočné. Proti tomuto chceme bojovať ? Ľudia odtiaľ sú úplne niekde inde !

- Zobuďte ich u mocných bohov niekto. Spia s otvorenými očami a ústami. - Rozkázal ktosi a späť do reality ma vrátili až panovačné hlasy vojakov. Cole o mňa zavadil pohľadom. Bohato stačila i tá sekunda nato, aby som vyčítal, že je na tom psychicky momentálne rovnako. Bol zdrvený a zničený už len samotnou krásou tohto miesta.

Rýchlo som pohľadom prečesal vojakov, ktorí nás sem dotiahli, no Kaia som tu už nevidel. Zato opodiaľ nás už čakal obyčajný jednoduchý drevený voz bez striešky.

- Poďme ! Rýchlo ! Nastúpte si ! Nemám tu na vás celý deň. - Kričal kapitán, preto sme sa radšej rýchlo rozhýbali.

———

Nebol som schopný ani na chvíľu zatvoriť oči. I napriek dotieravej únave som detailne skúmal, každý oblúk, každý stĺp, či zlatú kupolu. Už sme nešli tou hlavnou, širokou ulicou plnou ľudí. V tejto časti boli ulice užšie a kanály so zelenkavou vodou širšie. Pocitovo tu teda bolo o čosi príjemnejšie, no vzduch tu bol nechutne vlhký a dusivý. Nedokázal som si predstaviť, akej páľave museli deň čo deň domáci čeliť, keď už teraz, keď slnko ešte nestihlo ani poriadne vyjsť bol vzduch pekelne horúci. Čím viac slnko stúpalo tým vyľudnenejšie ulice boli. Nebyť zelene, ktorej veľké listy vrhali na ulice tiene, asi by nás pred príliš rýchlo stúpajúcim slnkom nič nezachránilo.

Pôvodne som si toto miesto predstavoval horúce, suché, bez vody a zelene. Od reality som ale vlastne nemohol byť ďalej. Áno zem bola poväčšine piesčitá, prehriata a spraskaná, no pravdou bolo, že nás zeleň sprevádzala snáď na každom metri. Uličky, ktorými sme hrkotali boli zastrešené z časti početnými oblúkmi, z časti vysokou exoticky pôsobiacou flórou s veľkými listami a z časti farebnými vzorovanými dlhými pásmi rôznych látok. Zospodu ulice často krížili početné kanále.