Azúrový generál • Pomsta (boy love!)

12. Dar...

Aaron POV
——————

Amory na moju žiadosť poprosil tunajších učencov o láskavosť a to, či by sa náhodou o mojom dare nedalo zistiť niečo viac, keďže som mu vysvetlil, čo mam na tomto mieste zobudiť. Prečo tu vlastne toto celé podstupujem... Na moje prekvapenie, mi každý deň ochotne nosili preklady zväzkov tak starých, žeby som pôvodný jazyk neprečítal ani so svojím terajším vzdelaním. Tých päť rokov v Rodopolise som len nepáchal ohavnosti. Študoval som. Učil som sa, keďže verím v to, že informácie a vedomosti môžu byť pri správnom používaní zbraňou väčšiu, ako samotná sila.

A podľa toho, čo sa im podarilo vyhrabať, by môj dar mohol skutočne byť požehnaním pri správnom používaní...

Ak by som sa s ním naučil správne pracovať, možno by som bol schopný dokonca nesúvisle útržky premeniť na ozajstné predpovede budúcnosti... Ak by som bol schopný nacítiť sa, alebo teda priamo napojiť na samotný tok bytia v tejto rovine, mohol by som na základe toho, čo uvidím, budúcnosť zmeniť ! Postrčiť ju iným smerom na základe toho, že zasiahnem v prítomnej realite.

Škrupina v mojom vnútri každým novým poznatkom viac a viac pukala. Chcel som tu moc. Chcel som vedieť odvrátiť smrť, či blížiace sa nebezpečenstvo. Každú voľnú minútu som využil a buď zahĺbene meditoval, alebo sa modlil...

Moje staré ja sa mi občas ešte vedelo posmievať za to, čo sa zo mňa stalo, no ja som si nedokázal pomôcť. Nedokázal som žiť bez toho, aby som do svojho bytia dával všetko, preto som častokrát na svojej ceste životom striedal jeden extrém za druhý. Buď som sa topil v sračkách a chrámal po ceste do pekla, alebo sa pokúšal byť lepším a strácal sa vo sférach, kde hmotne telo nič neznamenalo. Kde bol len strašidelný pokoj a oslepujúca beloba. Kde boli točiace sa svety a čista bezodná nepoškvrnená hĺbka pôvodnej moci. Kde driemali vedomia samotných bohov !

Zhlboka som sa nadýchol a pokúšal sa dýchaním upokojiť tras svojho tela. Ako zničujúci oheň mi v žilách horela vlastná krv a ja som doslova cítil, ako mi rozťahovala cievy na maximum. S posledným výdychom som ale ucítil i známy nátlak a mňa začala okamžite chytať panika. Panika, pretože to, čo sa z tej kruto práskajúcej škrupiny dralo von nebolo len hociaké videnie !

Už len ten pulzujúci tlak mi napovedal, že toto nemusím rozchodiť. Ukusol som si priveľké sústo ! Nebol som na niečo takéto pripravený, keďže zatiaľ som sa naučil len vedome kontrolovať, na koho sa nacítim a ako hlboko načriem do cudzieho vedomia !

Pred očami mi preletela spomienka na Kaia. Na tu noc, kedy sa mu potláčanie jeho moci vymklo z pod kontroly a jeho sila si sama prerazila cestu von.

Pach jeho krvi...

Pohrebisko, na ktoré sa premenila jeho pracovňa...

Veľa veľa krvi !

Trhalo ho to z vnútra !

Doriti !

Nechcel som chrám zničiť !

Pred očami sa mi zahmlievalo a vízia ma kruto vťahovala do vnútra. Tok pôvodnej sily, ktorou tu bolo všetko presýtené sa spomalil a konečne na moje zúfalé volania odpovedal. V poslednej sekunde ma napadlo transfigurovať sa, aby som zmiernil škody na svojom fyzickom tele a posledná hrádza, ktorou som sa pokúšal ubrániť bola strhnutá. Videnie ma spláchlo až tak, že mi to vyrazilo dych a myseľ mi rozštiepila bolesť, ktorá ma donútila v agónii vrieskať. V tom sa svet spomalil a mne sa pred očami začalo točiť toľko rôznych obrazcov, až som mal pocit, že tam - v realite - naozaj zvraciam.